Chlad zaliezal za nechty, ešte pár minút a pôjde sa domov. Rodičia postávali okolo, niektorí sedeli. Pod zadkami noviny, alebo rukavice. Bol tam i muž so svojim synom. Vídavam ich často. Chodia na prechádzky, dvíha ho z auta, občas nesie na rukách domov. Teraz sedel jeho syn vo vozíku. Nehybne, ruky v rukaviciach zasunuté medzi nohami, trochu nachýlený na bok. Sledoval hru chlapcov malými, smutnými očami.
Prišiel ďalší malý hráč, s mamou a so šiltovkou s fajkou. Chlapci ho uvítali a rýchlo zmenili rozdelenie mužstiev. Jeho mama si sadla na lavičku, na ktorú položila hrubú čapicu. V ruke držala niť balóna, so žltým logom. Balón sa vznášal v studenom vetre s chuťou odletieť, keby ho nikto nedržal.
Pár minút sa pretiahlo o trochu viac. Zima mi krútila uši, no pomaly prichádzajúca tma konečne rozhodla. Odchádzali sme domov. Po jednom, po dvoch. Poslední traja skúšali výkop na bránu. Lopta sa zakotúľala k nohám chlapca na vozíku. Pozeral na ňu, kým neostala stáť. Pribehol chlapec so šiltovkou, zdvihol loptu a pozrel do očí chlapca na vozíku. Pár sekúnd a potom položil loptu na chlapcove ruky. Odstúpil na bok. „Hoď ju," povedal mu.
Nič sa nedialo. Ani pohyb. Chlapec so šiltovkou skotúľal loptu na zem a z vrecka bundy vybral malú gumenú loptičku, tú mu vtlačil do dlane. Kývol hlavou a ukázal rukou, kam ju má hodiť. Nestalo sa nič. Ostatní chlapci sa ticho prizerali. Chlapec so šiltovkou odbehol k svojej mame a zobral jej z ruky balón. Vrátil sa späť a niť balóna párkrát obmotal okolo chlapcovho palca. Balón tancoval vo vzduchu, priamo pred očami chlapca na vozíku. Sledoval ho, očarený pohybom a tým, že ho držal, že s ním bol spojený. Niť sa odmotala a balón pomaly vzlietol. Chlapec na vozíku dokorán otvoril oči, zakláňal hlavu a sledoval, ako pomaly stúpa k tmavej oblohe. Smial sa, spolu s ostatnými chlapcami. Nahlas, úprimne, aj potom, keď sa mu stratil z dohľadu.
