Čakáreň to bola malá, ale mala strechu, okná a dvere. Svojím spôsobom bola v tom kraji luxusom. Babky sa rozprávali nárečím a ja som im vôbec nerozumel. V snahe všetko si povedať, predbiehali sa, skákali si do reči. Len podľa pohybov rúk a mimiky som tipoval. Či je reč o varení, či o rodine, či len tak o niekom, kto nepočuje. Keď ukradomky začali na mňa pozerať a ústa si nenápadne zakrývali, vedel som kam slová mieria.
A vy ste odkiaľ? Spýtala sa jedna z nich, odvážnejšia, vyzbrojená ostrým jazykom i slovami, ktorým som už rozumel. Pozrel som na nich, prirodzená zvedavosť ich posunula ku mne možno o niekoľko milimetrov. Uzly na šatkách sa im samovoľne uvoľnili, aby odkryli uši.
É perikolózo spórdžerzi. Spomenul som si na prvú vetu v cudzom jazyku, ktorú som sa naučil ešte ako dieťa, pri cestách vlakom. Babky pozreli na seba a tá odvážna zašepkala druhej. To je veľmi ďaleko, začul som torzo vety, kým prepla na domácu reč. Vybrala jablko z prúteného koša a podala mi ho. Spórdžerzi, povedal som a zobral ovocie. Babky mali radosť z toho, ako ma prekvapili.
Keď vlak prichádzal do stanice, niečí hlas zahlásil jeho trasu. Babky sa začali dvíhať a ja som sa ponúkol. Ukázal som na košík s jablkami a na vlak, ktorý čo chvíľu mal zastaviť na trávou zarastenej koľaji. Tá odvážna prikývla a ja som zobral košík, spolu sme kráčali na perón. Kým vlak brzdil, tá odvážna, tak aby to jej kamarátka počula, mi povedala. Spórdžerzi. A ja som vedel, že ma úplne prekukla.
