Vstal som, obliekol som si župan a chvíľu ťa sledoval. Spokojne si odfukovala, pod hlavou z paplóna vymodelovaná veverička. V tom šere zdalo, že spíš na chvoste veveričky, ale mohlo to byť iné zviera ktoré si zvierala. Zatiahol som opatrne záves, aby ťa mesiac svojou nespavosťou nerušil.
Potichu som prešiel bytom. V kuchyni som uložil taniere a v skrini skontroloval majorán. Polial som kvet a na drese objavil tri zrnká vanilkového cukru. Okamžite som sa dôkladne obzrel po celom priestore, nikde žiadna ďalšia stopa. Vybral som zo skrine mixér, motor bol ešte vlažný. Pulz mi podskočil, no váha bola studená, drevená varecha v šuplíku sa mi sa mi zasmiala sucho do očí. Musíš ísť na štyri, pošepkalo mi moje svedomie, nebuď lenivý, trochu aerobiku ti neublíži.
Svet vyzerá inak, keď sa pohybujete po byte po štyroch, je zvláštny, trúfam si povedať. Trvalo to len chvíľu, kým som objavil to čo som hľadal. Tri škatule plné vianočného pečiva, boli uložené tam, kde by som ich ako postava vzpriamená nehľadal. Dal som si medvedie labky, vanilkové rožky a medovníkmi som tiež nepohrdol. Dal som si aj tie kúsky, ktoré neviem ako sa volajú, ale chutili výborne.
Krátko po tretej hodine som vstal, všade bolo desivé ticho. V takom tichu sa zdá akoby svet neexistoval. Žalúdočná kyselina šteklila uši a definíciu obžerstva niekto tesal do kameňa môjho mozgu. Vstaň a choď, šepkalo mi moje svedomie, pokojne po dvoch, už nemusíš byť aerodynamický. A potom sa svedomie smialo, keď som v kuchyni zapíjal vodou sódu bikarbónu, tú skutočnú bodku za neskorou, ľahkou večerou a pomlčkou pred raňajkami.
