Tak som sa zamyslel na námestí s prospektom kultúrnych pamiatok a uvažoval, kam pôjdem skôr. Ale turistické návyky inštinktívneho bádateľa pamätihodností ma zviedli najprv do reštaurácie. Sídlila v historickej budove – to je predsa plus.
Dal som si rezeň. Tringelt som uhradil v minciach. Určite ich vyrazili tam. Človek je ako minca. Má určitú nominálnu hodnotu, precestuje krajiny, možno najďalej na koniec humna… no vždy sa vráti domov. Napriek tomu, že sa zrodil pod hydraulickým lisom silou niekoľkých kilonewtonov, domov má rád.
Na parkovisku v jednej bočnej uličke menil starší pán kolesá. Zimné za letné. Stará škola – zdvihák, tehla a vyhrnuté rukávy na flanelovej košeli. Zastavil som. Škoda stodvadsať v stave, že hľadáš cenovku a z plastových dielov chceš stiahnuť fóliu.
„Pomôžeš mi s gumami, dobrý človek?“ spýtal sa, akoby sme sa poznali roky.
Odtiahnuť matice, vymeniť gumy a potom ich odniesť do pivnice. Uložiť na seba vedľa prázdnych zaváraninových fliaš so zažltnutou nálepkou a rokom tisícdeväťsto osemdesiatpäť. Už len tá nálepka by sa možno dala dobre predať.
Potom sme stáli pred domom, fajčili a pozerali na Škodu stodvadsať. Starec pozeral na auto a moje slová o dokonalosti, super vzhľade a dobrom stave napriek rokom si možno bral osobne. Uškrnul sa a napokon z vrecka vytiahol kľúče.
„Môžem sa previezť?“ opýtal som sa prekvapene. Vychovaný na príbehoch o dobrých skutkoch a vďake za ne. O zázračných okamihoch, keď sa ti všetko dobré, čo si dal, vráti dvojnásobne. Dobrú karmu zbieraš do deravej handry prítomnosti. Dobré skutky sú tabak, z ktorého si ubalíš cigaretu do pozinkovaného plechu.
„Na to zabudni. Môžeš sa ešte chvíľu pozerať,“ povedal starec.
