Tak ťa pozdravujem, drahý Marian. Prepáč mi to oslovenie, ale ja jediný viem, koľko ma niekedy mesačne stojíš a aj preto ťa nemôžem osloviť milý môj, hoci ťa mám celkom rád. No mne ani nič iné neostáva, len ťa mať rád, keď už my sme ja.
Tie topánky, čo si kúpil, príšerne tlačia. Netvár sa, že to tak nie je, že to nie je možné. Krívať na obe nohy naraz sa ale nedá, to dúfam chápeš. Že boli v zľave? Vtom to nebude, určite sú o číslo, dve, menšie ako máme nohu. Uveril si predavačke, že sa to poddá, že hydraulické zovretie umelej kože povolí. Usmiala sa, že?
Čakáš na pošte, si posledný. Odvtedy, čo si vošiel ,stihol si zarásť na tvári. Dobehne chlapík, či ho pustíš. Prečo by si to nespravil. Postaví sa pred teba a z tašky o veľkosti spacieho vaku vyberie pätnásť kilogramov listov, ak nie viac a primerané množstvo podacích lístkov. Usmial sa, že? Tak isto ako sestrička, ktorá ti naposledy odoberala krv. Zobrala tak hrubú ihlu, akoby sa ti cez tú dieru v ihle chcela pozrieť do tela. To ti fakt nevadí, že mňa to bolelo?
Vieš, sledujem ťa každý deň. Nie že by som nemal čo iné na práci, ale inak nemôžem. Keby si sa niekedy videl, pochopíš, prečo som sa nakoniec rozhodol, že ti napíšem. Teraz si sa asi nahneval. No nie, ty si sa urazil. Ale no tak. Vidíš to je už lepšie. Usmial som sa, že?
