Ako člen cyklistického oddielu, pred prvým významným pretekom, som aj ja neodolal a upravil som si povrch nôh, s cieľom znížiť odpor vzduchu a zvýšiť šancu na dobré umiestnenie. V trinástich rokoch je to jednoduché. Bolo to prvý a posledný krát, pretože pri spomenutom aerodynamickom vylepšení, nie je problém určiť rozdiel v odpore s predchádzajúcim stavom, ten je nulový, ale problém je schovať takto depilované, žiletkou doškriabané nohy, hlavne ak je leto a máte trinásť rokov.
Estetický dôvod ide mimo mňa, aj reálne išiel, niekoľkokrát krát. Neoslovilo ma to. Raz, v malej dedine na hornom konci, vlastne mohol to byť aj dolný, ospravedlňujem sa tomu druhému koncu, sme sedeli po túre v pohostinstve. Sedeli tam miestni chlapi a tešili sa z turistov tak, ako sa vedia zabávať horami ošľahaní muži, z lesov nadšených prišelcov.
Kamarát mal oholené nohy a krátke rifľové nohavice, nevhodné na zber húb v lese s popadaným ihličím, nevhodné do lesa všeobecne. Podozrieval som ho, či ich ráno omylom nezobral frajerke. Ale povedal, vraj jemu sato páči. Sú to jeho nohy. Chlapom to ale nešlo do hlavy, priečilo sa to ich mysleniu. Doberali si ho, či mu nebola zima. Jedno je pravda, tí chlapi nikdy nemali dôvod si nohy holiť kvôli vzhľadu a málokedy ich zaujímala aerodynamika. Tvrdili, vraj srnkám sa to môže páčiť, no divej svini sa tým nezavďačí. Tu som spomenul aerodynamiku, aby som tejto potýčke dodal vedeckú atmosféru.
To som nemal. Boli nielen priamočiari v slovách, ale aj prudkí v činoch. Utiekli sme oknom, ani toho piva sme sa nedočkali. Kričali na nás, kým sme nevbehli do lesa. Kamarát bol celú cestu prvý. S oholenými nohami sa uteká naozaj rýchlejšie.
