Ak je niečo plné, už sa tam nič nezmestí, povedal by niekto neskúsený. Po dvoch zastávkach je kapacita autobusu v červených číslach. Ak stojíte, nemusíte sa držať. Ak sa držíte, nepustíte sa. Na ďalšej zastávke pristúpilo cez tridsať ľudí. Potlačte sa, kričí ktosi neurčito. Na jednej lodi, napadlo ma, keď predsa len, do plného ešte vliezlo dosť. Syčiace dvere vtlačili do útrob zvyšky, Autobus si oblizol pery, rezanec s makom vcucol do pusy.
Vedľa mňa starý pán, nevidel som ho už dlho. Vzdialenosť na dialóg za všetkými hranicami. Vidím mu do hlavy, vidím, ako mu žiletka ráno pri holení jemne dorezala tvár. Cez všetky vrásky, skrz, s tým by sa mali potrápiť špecialisti na hladké holenie.
Odpočítaval čas do dôchodku. Rátal dni a tešil sa ako si oddýchne. Čo všetko bude, čo nebude, plus záložný plán. Potom jedno ráno, keď vystupoval, mi povedal zbohom. Ako bodku za všetkým čo súviselo s prácou, autobus namiesto neho privrel dvere za jednou etapou. A teraz, nečakane, stál vedľa mňa a uškŕňal sa. A čo vy, kam ste sa vybrali? Spýtal som sa šeptom, priamo do ucha.
Do práce. Už som sa doma nudil. Dokola to isté. A teraz, keď sa skrátili dni, nechcite vedieť. Povedal a chvíľu ma pozoroval. Niekde som čítal, tuším to zistili americkí vedci, keď človek odíde do dôchodku a prestane pracovať, začne chradnúť. Odtrhne sa z tepny, vystúpi z autobusu a zrazu nikomu nechýba, nik ho nepotrebuje. To vážne? Opýtal som sa a spomenul si na jeho monológy o kráse života.
Ale nie, robím si srandu. Finančne mi to nevychádzalo. Zosmutnel. Snažil som sa vybaviť si v pamäti ten článok o zisteniach amerických vedcoch. Ako to mysleli s tým chradnutím a ktorú geografickú lokalitu podrobili výskumu. Bude snežiť. Odbočil som od témy radikálnym rezom. On prikývol na súhlas, vďačný, že sa ďalej nepýtam, že nebádam v jednoduchom sklamaní.
Na nasledujúcej zastávke, začal autobus dáviť. Vyvrátil všetky pochybnosti o nekonečnej ceste. Zbavil sa natrávených ľudí spontánnym spôsobom.
