Len čo si sadol tak to na neho spustil. Aký to bol desný den a príšerný týždeň. Zareagoval ako čakal a spustil tú svoju ódu o mizernom živote. A tak si prehadzovali vety plné hnevu. Vety presiaknuté vzdorom a beznádejou. A všetko to podčiarkoval dážď a chlad. Oboje to narážalo do predného okna auta. Len čo sa okno stieračom zbavilo tohto nánosu už to tam bol zas.
Vychádzali z mesta a vchádzali do lesa plného zákrut. Do šera, na cestu s napadaným lístím a blatom na krajnici. Pred nimi v diaľke na ceste stála žena z dáždnikom a mávala akousi premoknutou handrou. Za ňou stálo auto s blikajúcimi smerovkami. Taxikár pokrčil tvár a pevnejšie zovrel volant. V hlave mu kmitali dve slová. Áno a nie.
Opatrne zabrzdil pred tou ženou. Ked úplne zastal, vystúpili z auta. Žena sa začala hneď ospravedlňovať a ďakovať. Došiel jej benzín a vie že mala natankovať. Vybila sa jej batéria v mobile a mala si ju nabiť. A vedela, že je veľa hodín a z deťmi mala vyraziť skôr. Tie deti boli tri. Pokojne sedeli na zadnom sedadle a ustráchanými očami pozerali na neho cez bočné okno auta. Vedela že by mali byť v sedačke ale auto kúpila len nedávno. Nič jej nik nevytýkal, nepýtal sa. Reagovala sama. Bola rozrušená a uzimená.
Utrel si z očí vodu a snažil sa dovolať na číslo ktoré mu nadiktovala. Nik nedvíhal. Pýtal si iné. Odpoveďou mu bolo ticho a zvraštené čelo. Nik iný nemohol pomôcť.
Stávala sa z neho voda. Pozrel na taxikára do auta, lebo tam si pred chvíľou sadol. Cez kmitajúce stierače prikývol na jeho nevyslovenú prosbu. Deti prebehli z auta pod strechou dáždnika a potom ona ked zamkla nefunkčné auto. Ticho sedeli krátko potom ako povedala kam potrebuje zaviesť. Vychádzali z lesa a rozrážali mláky na ceste s veľkým hrmotom. Chcel si predstaviť tú adresu kde vystúpia. V tej lokalite sú len záhradné chatky. A premočené políčka zo zablatenou zelenou.
Po pár minútovom natriasaní po kamenistej ceste a navigovaní ako ďalej zastavili pred chatkou. Tak malou že rozpriahnuť v nej by sa dalo len cez otvorené okná. Zaplatil taxikárovi. Nezaváhal a vystúpil s nimi. Ako strecha nad deťmi. Ako chodník za nimi. Ako majiteľ zapaľovača vo vrecku.
Dve izby a malá kúpeľňa. Projekt od trpaslíkov. Kým ich uložila spať snažil sa prebudiť oheň v piecke. Na stenách viseli kostrbaté kresby. V poličke školské tašky. To nebol víkend s opekačkou. Pomaly privrela dvere do izby kde zaspávali. Zohriala na piecke vodu a uvarila čaj. A ked už stáli na stole šálky a parilo sa z nich, sadla si do starého kresla a on ju pozakrýval dekou. Nič sa jej nepýtal. A ona mu za to ďakovala smutným pohľadom.
Drevo praskalo a čaj ubúdal. Ubúdali i jej sily a zrazu zaspala. V teple. S istotou, že niekto bdie i nad ňou. Prečkal do svitania na prvých drozdov. Na papier jej pastelkou napísal svoje číslo pred tým ako odišiel. Pretože jeden neprijatý hovor mu stačil aby prevzal to čo iný nevládal ani zdvihnúť.
