Môj dáždnik ostal doma. Keď mi už voda stekala po chrbte, stlačil som kľučku na najbližšom obchode. Nebolo dôležité aký to je, ale že má strechu. Pod tou strechou za tými dverami bolo starožitníctvo. Vstúpil som dnu a ocitol som sa v inom svete. Niekoľko desiatok rokov dozadu. Stroj času prezlečený za májovú búrku ma presunul na vychodený červený koberec na ktorý z obavou dopadali kvapky z môjho oblečenia. Pozeral som okolo seba na všetky tie stokrát zamknuté skrinky. Stoličky akoby so šiestimi nohami. Obrazy ktorým stačil snáď jeden pohľad aby ostali vypozerané a ostal z nich rám. Svietniky ktoré už sami horeli čo ich čiasi ruka toľkokrát zapálila. Za písacím stolom zo žľabmi od lakťov sedel starý pán. Pozeral na mňa ako na zjavenie. Pohľadom som sa mu ospravedlňoval že ho ruším. I za to že jeho vek a všetko čo v obchode bolo ma presviedčalo, že som vošiel do jeho bytu. Vstúpil som mu do obývačky. Bez klopania. Zháčil som sa. A tak ako by vonku vôbec nepršalo som sa začal obzerať po obchodíku. Zo snahou dokázať úplné iný záujem ako napovedali kvapky za dverami. Z pátosom znalca umenia a starých kúskov som z úžasom otvoril ústa nad porcelánovým jeleňom v ruji, ktorý na mňa pozeral z čerešňového kartového stolíka predo mnou. Načiahol som za ním ruku. Ale pre istotu som si vypýtal pohľadom povolenie od starého pána, sediaceho v zelenom menčestrovom kresle. Prikývol. A tak som nechtiac utieral prach z vystavených vecí.
„Môžem vám pomôcť." Zrazu stál pri mne. Mierne zhrbený. Z vráskami okolo očí a úst. Od smiechu či od plaču. Nevedel som. Snažil som sa mu opísať niečo čo neexistuje ale je to veľmi staré. Ostal pokojný. Rukou mi naznačil nech sa popozerám. A vzdialil sa. Odstúpil som kam ukazoval a hypnotizoval malú tanečnicu na otvorenej šperkovnici.
„Nech sa páči." Bol opäť pri mne a podával mi dáždnik. Zarazene som pozrel na neho a pokúšal som sa mu mimikou tváre naznačiť, že môj záujem smeruje iným smerom. A môj dôvod návštevy som sa snažil podčiarknuť tým, že som v ruke držal drevenú vyrezávanú misku na oriešky.
„Prosím zoberte si ho. Je z minulého storočia." A s úsmevom mi podal dáždnik.
Pred obchodom som si ho v tom lejaku otvoril. Bol veľký a dobrý ako jeho staré srdce. Keď na ňom vyschla posledná kvapka prišiel som na nato čo mi tým možno chcel povedať. A na čo každý asi musí prísť sám. Že je dôležité ostať sám sebou a neprestávať kráčať za svojím snom.
