Na chodbe zavŕzgal vozík. Tlačili pacienta. Asi niekam spadol. Mal vykrivenú nohu a uprostred čela ako Golem krvavú dieru. Stonal. Neodvrátil som tvár ked prechádzal len pár centimetrov pre do mnou. Tvár skrivenú v bolesti. Zaklonenú hlavu. Otvorili sa dvere na príjme a on sa stratil v útrobách. Na laviciach sedelo pár ľudí. Mladý párik. On ju objímal a hladil po chrbte. Ona sa k nemu tisla. Pán zo zaviazanou dlaňou. A staršia pani sedela vedľa mňa. Prišla sama. Sedelo sa jej nepohodlne. Telo vychýlené nabok a predkláňala hlavu. Zrazu sa otvorili dvere.
„Kto je na rade." Prerušila ticho sestrička a prebehla pohľadom ľudí. Nik sa nepriznával. Pozerali sme po sebe a snažila sa spomenúť kto tu bol ked sme prišli. Pani vedľa mňa sa zrazu vyrovnala. Zdvihla ruku.
„Ja." A začala vstávať. Moje rozpaky mi bránili aby som jej pomohol sám od seba a tak som čakal, pozeral jej na pery či niečo vysloví.
„Pomôžete mi." Zašepkala. Vstal som tak rýchlo ako mi to bolesť dovolila a pomohol jej. Podopieral som ju k dverám. Sestrička odstúpila a my sme vošli dnu. Stará pani mi podala kartičku a ja sestričke. Ked ju dočítala chytila ma za rameno.
„Tam ju posaďte." A ukázala na priestor pred sebou oddelený od ostatných bielou stenou. Sťažka sa posadila na posteľ.
„Ďakujem." Povedala a usmiala sa. Usmial som sa tiež a otočil na odchod.
„Tu sa posaďte a čakajte. Tu nemôžete chodiť hore dole." Zastavil ma prichádzajúci doktor. Poobzeral sa a ked zbadal stoličku doniesol ju. Položil na koniec boxu v ktorom sedela stará pani a mňa tam usadil. Ani nepočkal či budem niečo namietať a pred nosom mi zatiahol bielu plachtu.
Pacienta s vykrivenou nohou tlačili preč. Na röntgen. Počul som ako sa medici dohadujú a chichúňajú za chrbtom chlapa s už obviazaným čelom. Hlavu mal neforemne obviazanú fáčom. Akoby ho tlačili z kúpeľa. Všetko biele. Biele plášte. Župan cez ramená. Len vôňa kvetín chýbala. Moja bolesť tu zanikala. Zdala sa byt bezvýznamná. Cítil som sa zdravšie. A ked som zbadal chlapa ako dávi do igelitovej tašky bol som rozhodnutý že odídem. Nič ma nebolelo. Bolo mi fajn. Nesmiem sa tak prejedať a bude to v poriadku. Stanovil som si diagnózu a vstal som zo stoličky.
Vtom sa záves odtiahol a zjavil sa doktor.
„Kam zas idete?" Položil mi na rameno svoju ruku. Za jeho chrbtom vstávala stará pani z postele. Sťažka. Ale predsa sa postavila.
„Musíte na mamičku dávať väčší pozor. Dobre že ste prišli. V pondelok s ňou pôjdete za jej praktickým lekárom. Bude musieť absolvovať pár vyšetrení." Na chvíľu sa odmlčal.„Musí sa viac šetriť." Povedal tichšie. Podal mi kartičku poistenca. „Choďte do pokladne zaplatiť poplatok ja zatiaľ napíšem správu." Ked skončil vrátil sa k starej pani. Chytil ju okolo pliec a začali pomaly kráčať ku mne. Gestom naznačil aby som už išiel.
Ked som sa vrátil z pokladne, sestričke som dal potvrdenku o zaplatení. Stará pani sedela pri doktorovi, ktorý práve dopísal správu a podal mi ju.
„Dovidenia." Povedal, vstal a odišiel za ďalším pacientom. Pomohol som jej vstať. Podoprel som ju a odchádzali sme preč.
„Ďakujem vám ste veľmi milý. "Povedala a potľapkala ma po ruke.
„Nemáte za čo. To je v pohode."
„Urobili ste mi veľkú láskavosť." Pokračovala. „Vždy som chcela mat syna ako vy."
