Šek som našiel za chladničkou, náhodou. Potreboval som vytiahnuť z mrazničky šuplík, ale spriečilo sa v ňom na kosť zmrazené morčacie stehno. Vzdorovito bránilo obsah a nedalo sa ničím obmäkčiť. Pokúsil som sa chladničku vychýliť, dúfal som v silu gravitácie, no nepomohlo. Vtedy som zbadal za chladničkou šek. Spomenul som si hneď a jeho splatnosť mi druhý krát preletela hlavou.
Ráno som prepašoval šek z bytu. Bolo hnusné počasie. Vlhko, hmla a tak zlá viditeľnosť, že policajt ktorý stál na križovatke vykrikoval farby. Celú cestu som sa snažil chrániť čítaciu zónu šeku, posvätné miesto úhrady. Neškrtať, neprehýbať, bolo tam napísané. No nik v preplnenom spoji mestskej dopravy to nerešpektoval. Chvíľu som mal šek vo vrecku, chvíľu v ruke a chránil to, o čo som bol krátkym textom požiadaný. Takmer mi šek skontroloval revízor, tešil sa, že cestovné lístky majú konečne normálnu veľkosť.
Podvečer som na poštu utekal, bolo desať minút do konca. Potom som chvíľu čakal, medzi prstami opatrne držal trojrozmernú mapu Karpát a zúfal, prečo nemám pri sebe žehličku. Predložil som pracovníčke platobný doklad a ona sa prekvapivo usmiala. Je trochu pokrčený, ale musíme to skúsiť, budem vám diktovať. Palička, medzera, palička… Skúsil som pomôcť. Pani poštárka pritiahla zelený papier k sebe a na čítačke čiarových kódov zapla najvyšší výkon. Ak by s tým zariadením namierila na les, okamžite by jej zobrazilo sumu, aj s ostatnými kódovanými údajmi.
Domov som prišiel spokojný a úplne zodpovedný. Nevieš čo robí v mrazničke zlomené pravítko, ceruzka a varecha? A šnúrka do topánok? Boli mi položená otázky v náhlivom slede. Netuším, asi školský projekt? Reagoval som celkom prekvapene.
