Učil sa podpriemerne, hoci sa snažil a často sa hlásil. Po polročnom vysvedčení dostal od otca prvé facky priamo pred školu. Prijal ich ako pozdrav, ako niečo úplne všedné. Po dvoch úderoch sa otočil a zamával mi.
Nebehal rýchlo, nevedel hrať futbal ani sa korčuľovať na lade... Jedno, ale vedel. Dokázal sa hodiť o zem ako bomba. V zlomku sekundy sa jeho postava stratila a on ležal na zemi tvárou dole a kryl si hlavu. Niekedy si za to číslo vypýtal dve koruny.
Na jar som sa prihlásil do cyklistického oddielu a dostal som skutočný pretekársky bicykel. Mal tenké gumy a riadidlá omotané páskou proti poteniu. Dalo sa na ňom ísť ako strela. Keď som prichádzal z tréningu stával pri ihrisku a sledoval ma.
Požičal som mu ho. Keď si sadol na sedadlo, ledva dočiahol na pedále. Musel som mu bicykel pridržiavať kým nasadne a potom ho chytať, aby bezpečne zosadol. Naučil sa aj to, išlo mu to dobre. Niekedy prešiel celé jedno kolo okolo lavičiek. A potom začal bicykel nebezpečne padať a on ho zachytil vystretou nohou a zosadol.
Odviezol som ho na tyči. Postavil sa pred trénera a robil sa vyšší. Videl som, ako tréner chvíľu váhal, no súhlasil. Dodnes netuším, ako sa mu podarilo od svojho otca získať súhlas a podpis na tlačivo oddielu, ktoré bolo potrebné.
Na prvom tréningu sme ho nechali pred sebou nech nás vedie a potom, keď sme sa rozbehli, držal za nami tempo. Vrátili sme sa všetci pokope až pred kaštieľ, kde sídlil cyklistický oddiel. Stál tam jeho otec. Nestihol ani úplne zastaviť a zosadnúť tak, ako sa kvôli svojej výške naučil. Otec mu dal facku a on spadol aj s bicyklom na asfaltovú cestu. Ležal tam a škeril sa na nás.
Tréner k nemu pristúpil, vykrútil mu ruku. Chlapec zo zeme na neho kričal nech ho nechá tak, lebo si tú facku zaslúžil. Zabudlo sa na to rýchlo. Po mesiaci, keď začal opäť chodiť na tréningy, si na to nik nepamätal a tú udalosť nik nespomenul.
Prišli prvé veľké preteky. Na štarte sedel vzadu za všetkými, na bicykli a za sedadlo ho držal tréner. Hneď po odštartovaní preletel vedľa mňa, ako vietor. Mal zaťaté zuby a pozeral priamo pred seba.
V klubovni po pretekoch sa postavil a ospravedlnil sa trénerovi, že musí skončiť pretože sa mu v škole zhoršil priemer. Mrzelo ma, že musel klamať.
On ani nik z nás sa neumiestnil. Museli sme ešte veľa trénovať. On naďalej sedával v prvej lavici, usilovne sa hlásil a cez veľkú prestávku sa občas hodil na zem, aby ostatní uznanlivo zhíkli. Keď sa mu chcelo, pretože často rozprával o skutočných cyklistických pretekoch na ktorých sa zúčastnil. A to je predsa niečo, čím sa málokto môže len tak pochváliť.
