Najskôr ženu. Sedela chrbtom ku mne a s tváre som videl len nejasnú siluetu. Ona. No mňa zaujali ruky. Boli zvláštne. Plávali vzduchom. Ladne a suverénne. Jedna tam a druhá kamsi. Prvá jej pristála na tvári. Pohladila líce a potom vzlietla aby pristála na stole vedľa druhej, kde spolu objali šálku. Šálka to bola ťažká, plná kávy. Museli poriadne zamávať aby uniesli tú váhu. Ked si ústa odpili zniesli ju späť na stôl. Asi boli s toho letu unavené lebo sa prstami pozapletali a na hrane stola oddychovali. Boli ako množstvo rúk ktoré denne vidím lietať. Ale tieto boli ako tie čo chcete cítiť na svojej tvári.
Zrazu vzlietli. Prekvapilo ma to. No pochopil som ked som videl prilietať ďalší pár ženských rúk. Vo vzduchu narazili do seba. Prsty sa schovávali v dlaniach. Každá jedna sa snažila vzlietnuť a prikryť tie ostatné. Zrazu sa rozpŕchli aby lietali okolo siluet. Dotýkali sa tváre. Prelietali tesne nad vlasmi ako v spomalenom filme. A dosadali na ramená aby nabrali dych.
Ruky snáď dokážu všeličo. Niekedy si to ani neuvedomíme čo všetko za ten den stihnú. Koľko emócií vyjadria. Koľko rozhodnutí spravia bez nášho vedomia. Ako by žili vlastný život. Zmenia osud keď sa rozhodnú. Ublížia keď chcú. Pohladia ak čakajú niečo viac. Podčiarknu každé slovo. Nafúknu každú hodnotu. Klamú . Dokážu naozaj veľa. No premýšľal som čo nedokážu.
Medzitým ruky ostali sami. Ležali na stole s poprepletanými prstami a oddychovali. Tie čo prileteli odplávali vzduchom a zamávali krídlom. Vstal som a pár krokmi som pristúpil k slečne a jej rukám.
„Dobrí den. Prepáčte nechcem rušiť. Môžem si na chvíľu prisadnúť?" Jej ruky sa vzniesli tesne nad stôl.
„Môžete." Odpovedala mi. A tak som si sadol. Moje ruky pristáli na stole vedľa nedopitej šálky a pokojne ležali jedna na druhej. Predstavil som sa.
„Nedalo mi aby som vám neprišiel povedať že máte nádherné ruky." Povedal som a pozrel tejto žene do tváre.
„Máte príjemný hlas." Jej pravá ruka vzlietla a pristála na mojich. Zacítil som teplo a jemné zovretie. Jej oči boli prázdne. Pozerali kdesi úplne za mňa. Akoby niekoho zbadali prichádzať. Potreboval som niekoľko sekúnd aby som si tento jej pohľad vysvetlil. Dostal som odpoveď. Čo ruky nedokážu. Čo nevedia.
Ruky nedokážu vidieť. Sú slepé. Rozlúskol som túto hádanku. Trocha trpkosti z tohto poznania ma ale stále pálila na dlani. Prepáčil som tým svojim všetky úlety ktoré spravili. I zlé pristátia. Rýchle dopady. Ked som odchádzal schoval som ich do vrecák. Nemalo to hlbší význam len ten že vonku bola zima.
