Jediná zásadná zmena oproti minulému roku bola v tom, že som nešiel nakúpiť priesady na trh. Vlani som rozhodne vstúpil do areálu zelenina ovocie, oddelenie domácej botaniky. Prechádzal som okolo tých všetkých rastlín a absorboval dôležitú indíciu, že všetky sú zelené. Na úplnom kraji, pri skladacom stole sedela babka so šatkou na hlave a to ma utvrdilo v tom, že sa vyzná. Pretože šatka na hlave, ako doplnok odevu v akomkoľvek počasí, je svojím spôsobom certifikát kvality.
Spýtal som sa čo to má, povedala že rajčiny a uhorky. Ktoré je ktoré, dokázal dešifrovať jej prst. Kúpil som nadšene a zaplatil v hotovosti. Doma som na balkóne zasadil a staral sa ako sa má. Polieval, plel a občas pôdu starou hliníkovou vidličkou prekypril. Rástli ako z vody, čo je aj celkom pravda. Do histórie tieto rastliny vstúpili ako burina, o ktorú bolo výnimočne postarané. Na babku sa ale vôbec nehnevám a môj postoj k šatkám na hlave sa nezmenil.
Tento rok som nakúpil semiačka a zasadil do kvetináčov. Tie som osadil do závesnej konštrukcie, ktorej technickú dokumentáciu nezverejním, pretože mi zatiaľ neboli priznané autorské práva na toto technické veľdielo. Už rastú, už strkajú hlavy von z hliny. Niekedy pozerám, ako mi rastú pred očami. S kým sa tam rozprávaš? Opýtalo sa ma dieťa na moju aktivitu. Zašomral som, že dohováram petržlenu lebo sa stále handrkuje s majoránom. Pokrútilo neveriacky hlavou. Nechcel som prezradiť, že som rastlinám recitoval verš z básničky, ktorú som vytvoril na ich počesť.
Rasti ty rastlina zelená, hoc nemáš ako človek kolená. Máš ale fotosyntetickú hlavičku a namiesto tela pevnú paličku.
