Stratil všetky mapy. A každý bod, ktorý mal kdesi mimo sa zmenšil tak že prestal byť viditeľný. Vytvoril si nový. Pred rokmi. Ked spomienky začali sivieť. Keď ho pamäť prestala púšťať dnu. Pred panelákom v ktorom býva nasadil kvety. Ruže. A pomedzi kamene, ktoré nanosil od jazera poukladal jahodové listy. Pozakrýval to machom. Doniesol medvedí cesnak. Zasadil vŕbu. Čerešňu a pár ďalších stromov na tom malom kúsku. Do tieňa položil lavičku aby mal kde spomínať. Vytvoril si po pamäti všetky stratené domovy. Vytvoril si miesto kam patrí. A ktoré patrí jemu. Starostlivo udržiavané. No neudržateľné. Keď na ceste z mesta každý skracuje tú niť čo si odmotal, aby nikdy nezablúdil. On stojí pred svojou záhradou a plače. Akoby slzami chcel vzkriesiť čo vidí. Odpílené stromy, ležiace na kvetoch na papradí. Lavička skrútená. A krížom hlboká brázda.
Tá brázda mu pripomína tú na ceste z mesta. Tak potichu volá, aby sa všetci vrátili. Každý jeden nech povie, že to neurobil. Lebo neverí. Vlastným očiam. Sebe. Nevie pochopiť. Plače a dvíha dolámané kvety. Chce i strom. Všetko čo udrží si tisne na hruď. Pozerá do okien. Pozerá na chodníky. Nikde nikto. Všetci odišli. A tak tam stojí. Odovzdaný tej chvíli. A stále plače. Nepohnute. Bude tam stáť až kým sa nevrátiš do mesta. Neprídeš za ním a nepovieš mu, že to nie je pravda. Že sa musí len inak zobudiť. A potom mu sľúbiš, že prinútiš slnko aby zapadlo na východe. Aby sa všetko vrátilo. Lebo inak neodčiníš to čo sa ospravedlniť nedá.
