V čakárni u lekára bolo pár ľudí. Niektorí sedeli na stoličkách a listovala v zošúverených časopisoch. Pomaly ubiehal čas. Vliekol sa po linoleu. Pomedzi nohy ľudí ktorý pokojne čakali na zavolanie. Prešmykol sa poza smetný kôš a vliekol sa ďalej okolo vešiaka na kabáty k oknu. Za oknom mrholilo a jemné kvapky vody narážali do pokrútených konárov stromov. Pri okne stál malý chlapec a pozeral von. Vedľa neho na stoličke sedela jeho mama a s láskou ho hladila po vlasoch.
„Mami čo je to." A ukázal pohnutím hlavy von oknom. Bol to taký malinký jasličkár. Mama pozrela von oknom.
„Čo si zbadal zlatíčko." Posunula sa na okraj stoličky a priložila svoju hlavu k jeho.
„No toto." Povedal a zapichol drobný prst do sklenej tabule. Spozornel som a pozrel som sa tým smerom kam ukazoval. Uvidel som tam dom. Veľký žltý, niekoľko poschodový dom.
„To je domček." Povedala mama.
„Nie to, toto." Drobný prst sa mu vykrútil od námahy. Nemyslel dom ale ten veľký odlomený konár čo visel v korune stromu. Pomyslel so si.
„No to je konár. Odlomil sa lebo fúkal vietor." Skúsila mama no nebola si istá. Ja som rezignoval. Chlapec začal fňukať. Ľudia zdvihli zrak od časopisov a pozreli na chlapčekov prštek. V čakárni som začul šum a v šepote som počul slovo mrak. Počul som kopec. No mama to nepočula. Chlapec začal hlasnejšie fňukať a v očiach sa mu zjavili veľké slzy.
„Preletel vtáčik?" Prevravel ktosi nahlas.
„Autíčko tam stojí?" Nič z toho nebola pravda. Čo chlapec dosvedčil usedavým plačom.
A vtedy som pochopil na čo ukazuje. A že je to tak jednoduché a čisté ako myšlienky toho chlapca.
„To sú kvapky vody na skle." Povedal som trochu hlasnejšie aby ma dieťa počulo. Čakáreň stíchla. Chlapec stíchol tiež a pozrel na mňa zaslzenými očami. Mal ten istý pohľad ako ty ked nepochopím hneď čo chceš povedať. No zároveň v nich bola radosť že niekto mu porozumel. A za túto radosť by som dal čokoľvek aby bola u teba ako doma ked sa spolu rozprávame.
