Klavír je v bare s pár stolmi kde čašník z leskom na perách sa hneď pýta. No šepká. Nechce kaziť kompozíciu muža za klavírom. Poviem mu čo chcem. Je smutný z môjho výberu a odkladá za chrbát vinú kartu. Je červená. Na stoloch horia sviečky. Oheň sa krúti. Vlní sa v akomsi rytme a márne sa snaží utrafiť metronóm v hlave klaviristu. Ten je smutný. Nepohnute pozerá na svoje ruky ako prsty hladia klávesy. Vidím tú zatrpknutosť, ktorú si chce navodiť. Vidím ten tok v jeho hlave. Na krku mu pulzuje žila. Prezrádza nepokoj. Hladí si zvukom svoje trápenie. Tomu zvuku dáva meno. Zdvíha ho vyššie ako sa má. Do každého tónu ukladá v malom balíčku odkaz pre seba. Letargia mu nejde. Nemôže sám seba prekabátiť. A to ho štve. Silnejšie udrel na notu. No lavá ruka mu utiekla. Palec a ukazovák sa striedajú a nevedia sa rozhodnúť či čierna a či biela. Prižmúril oči. Pokrčil čelo a sleduje to chvenie lavice. No pravá už blúzni slobodne. Využila okamih a utiekla preč. Utiekla aby v krátkom rozpoložení prebehla pokožkou tej ženy na druhom konci myšlienok. Prsty sú na jej tele. Pohládzajú. Šteklia a češú tie drobné chĺpky čo vstali, aby tak neobratne bránili všetko na okolí. Už obe ruky a všetkých desať prstov je zaujatých. Tvár muža sa mení. A s citom a nehou vykladá pred seba pocity pre ňu. V kryštálových vázach ich ukladá na dosku klavíra. Lak sa krúti odleskami a prísna geometria miestnosti je v područí jeho emócií. Jeho zaľúbenia. V miestnosti je zvuk ktorý nezaniká. Odráža sa donekonečna od sýtočervených stien. Podskakuje na koži. V tých tónoch je veľa strachu že neuspeje. A zároveň priveľa nádeje že ten strach nemá žiadne opodstatnenie. A kdesi na kraji je malé miesto pre pocit, pre lásku. Len toľko. To všetko má v mysli ked doráža na struny. Ked jej bruškom ukazováku rozťahuje pery aby jej zotrel ten nežný výsmech. Klávesy strácajú jas. Zlievajú sa v súvislí, šedo červený pás do ktorého on ponára prsty. Pomaly, zľahka. Opatrne. Až táto snaha ustane.
Bar je plný otvorených úst, ktoré vdychujú atmosféru. Dohral. Lesk klavíra je jediné čo prezrádza opak fatamorgány. Vystrašene pozerá po ľuďoch v miestnosti. Zahanbene klopí zrak a sleduje svoje ruky, ked začuje opatrný potlesk. Myslel že je sám. No teraz už nie je.
Čašníkovi dávam na stôl peniaze a odchádzam preč aby som uspal dlažbu v meste. Zbavujem sa strachu čistým rezom. Môj pocit je prekvapený z toľkého priestoru. Pomaly dýcha a začína citlivo vypĺňať ponúknutú možnosť. Bolím sa pozrieť dozadu. No nateraz mažem všetky čísla v telefóne. Už ich nepotrebujem.
