Pristúpil ku mne od chrbta a palicou ma štuchol do chrbta. Moje prvé prázdniny.
Čakal som na lavičke za jeho domom. Ked ma jednou rukou zvesil zo stromu, palicou ukázal kam si mám sadnúť. Poslúchol som. Nevedel som čo sa bude diať. Mohol som utiecť ale akási zvláštna sila celej udalosti ma znehybnela. Vyšiel z domu a zrazu stál predo mnou. Podal mi veľký pohár plný studenej sirupovej vody. Bol vyšší ako dva metre. Hlavu mal holú. V lete si ju prikrýval veľkou vreckovkou zo zauzlenými rohmi. Pozrel na mňa a v tú chvíľu som ľutoval že som do jeho záhrady preliezol plot.
Bol už starý. Chodil zhrbený a zhrbený hovoril. No ked chcel slovo zdôrazniť tak sa vyrovnal. Po dvore kráčala stará sliepka a občas niečo zobla zo zeme. Zvieratá na jeho dvore sa dožívali pokojnej staroby. Nezabíjal ich. Darovaného zajaca dal do klietky a tam ho kŕmil a staral sa aby sa mal čo najlepšie. Ked mu kosil trávu najskôr odohnal všetok hmyz ktorý tam mohol byť a potom kosou vykrojil pár oblúkov. Dávnejšie som videl ako mu na ruku sadol komár. Počkal kým sa napije a nechal ho odletieť. V ten den bol akýsi mrzutý. Sadol si vedľa a jedným okom pozeral na mňa a druhým na stromy. Bolo to hypnotizujúce. Jeho zjav a prejav bol presvedčujúcim dôkazom o existencii čohokoľvek v čo človek veril. Neveriaceho napĺňal skutočnosťou, že ak nie je v čo veriť je tu on ako sprostredkovateľ medzi ničím a ním. On ako človek presiaknutý vierou s jednoduchými základmi. Oduševnením pre svoje poslanie, ktoré obohatil svojou verziou vnímania skutočnej existencie. Bol nenútene presvedčivý. Svojím zjavom a charizmou, ktorá k tomuto zámeru vznikla ako vedľajší produkt. To mu dovoľovalo ovplyvňovať konanie ľudí bez toho aby moralizoval. Občas sa ale nechal uniesť k vlastným výkladom viery ako i k nezvratným záverom. Niekedy sa v nedelu išiel pozrieť na dedinský futbal. Všetci chlapi pred jeho príchodom vyprázdnili krčmu. Postávali pri tribúne. Sŕkali žltú alebo červenú malinovku a snažili sa tváriť triezvo. Nekompromisne pozeral jedným okom na nich a druhým na futbalistov. Nikdy sa ale nezdržal dlho. Nebol dôležitý čas a ani to aby zvrátil všetko. Nezriedka ho bolo vidieť ako skoro ráno vychádza zo svojho dvora. Susedovi z horného konca ráno sedel na posteli a budil ho. „Udrel si včera večer opitý svoju ženu?" Prikývol. Farár mu nič viac nepovedal. V iný den ráno vytiahol z postele susedov, ktorí sa hádali o pár kolíkov na poli. Popierali spor i to že večer vyťahovali nožíky. No neregistroval ich výhovorky. Nechal ich vykopať železné tyče. A potom tam chvíľu stál a jedným okom pozeral na nich a druhým na novú čiaru ktorú vysypal popolom.
V ten den ale nebolo všetko v poriadku. Sedel vedľa mňa v bielej košeli s vyhrnutými rukávmi. Okolo jeho čela sa vlnil vzduch. Odhodlanie ktoré som videl na jeho perách svedčilo o tom, že by v tú chvíľu vytrhal všetky stromy v záhrade a nedovolil by ani jednej kvapke potu aby sa zaleskla na jeho čele. „Vieš že sa nemá kradnúť." Povedal hlbokým hlasom až zarezonoval sklenený pohár o moje zuby. Musel som mlčať. Tá veta sa mi zavŕtala do hlavy. Jedným okom pozrel na prázdny pohár a druhým pozrel na strechu. „Staroba viac zamestnáva myseľ ako telo." Zašepkal potichu. Akoby z iného tela. Akoby z inej mysle. „Overoval som si to už dávno. Vo vesmíre za rohom nie je. Nik ho tam nevidel." Na ruku mu sadla mucha. Veľkou dlaňou ju zahlušil a prostredníkom odfrnkol. Dopadla vedľa krívajúcej sliepky a tá ju váhovo zožrala. Každému prináleží pochybovať. No niekto musí váhaniu nechať len krátky čas. Zvoliť si okamih a vypustiť to von. Pozrieť sa na to nezaujato. Zvlášť vtedy ak by sa to nikdy nemalo stať. Videl ako sa tam trasiem a rukami zvieram pohár ako v modlitbe. I dnes neviem či veriť ale stále ho o niečo prosím. Akoby som ho i vtedy prosil nech to chráni v sebe, lebo málokde to dokáže prežiť. Málokde byť v takej podobe. Iba tam kde vzniklo a z hmotným spojením vytvorilo stopu. Takú ktorá presvedčí skôr ako hmatateľná prítomnosť. Ktorá núti pochybovať o sebe a nie o existencii.
Postavil sa a z hrantu zvesil kosu. Rozhodnutý pokosiť dvor skôr ako zapadne slnko. „Ak nie je za rohom. Bude niekde inde." Povedal a odišiel na koniec dvora. Kosou urobil pár záberov. Potom prestal a pozeral na zapadajúce slnko ako na nádej ktorú práve pocítil.
