Aj som bol najedený, opasok na poslednej dierke nádeje. Keď som si sadal do auta, gate sa mi roztrhli. Na tom mieste kam sa už zips nevšíva, tam kde už chrbát nemá pekné meno. Vznikol zvuk a to až tak jednoznačný, že taxikár pozrel do spätného zrkadla. Všimol som si jeho prekvapené oči. Pohoda, to mi len prišla esemeska. Zachránil som svoju česť.
Vyložil ma pred domom a keď sa bezpečne stratil z dohľadu, odkráčal som chôdzou prezývanou acidko. Diera na nohaviciach je bytostný problém, diera na nohaviciach ťa dokáže vyradiť zo života. Doma som pozeral na tú škodu a prepadol ma veľký smútok. Šijací stroj, lepiaca páska, tenký drôt, zošívačka na papiere i sekundové lepidlo čakali, ale márne. Diera sa už nedala zaplátať. Nohavice bolo treba vyhodiť.
Moje nohavice, druhá koža. Najlepšie na svete. Koľko sme toho spolu prežili. Keď som ich mal oblečené, bol som to ja. Vždy keď som cítil ich bavlnu, vedel som že som oblečený.
Sedel som smutný, slza na krajíčku a hlavou mi bežal život oblečený v nohaviciach. V duchu som vyberal hudbu ktorá bude znieť, keď ich budem vyhadzovať do koša. Pozeral som na tú jazvu v tkanine, ktorá nás oddelila od seba.
Vtedy vstala tínedžerka, asi ju zobudil zvuk nohavíc v mojich rukách. Možno slzy, čo padli na parkety vysoko odolné voči opotrebovaniu. Podišla ku mne, pozrela na roztrhnuté nohavice a povedala. Fazuľová, alebo si sa pokúsil utekať.
