Motor ticho zavrčal a na chodníku sa ocitli i zadné kolesá. Auto sa opatrne, krokom približovalo k paneláku. Chodník bol dopoludnia prázdny. Len jeden chodec kráčal oproti tomu autu. Prekvapila ho tá bezohľadnosť, vodičovi to dal svojimi gestami najavo.
Nezmestili sa na chodník obaja. Auto ostalo stáť a pred ním podráždene gestikuloval chodec. Okno na aute sa spustilo dole, vodič chodcovi vysvetľoval. Chodec sa začal domáhať pravdy. Sčervenel, ukazoval na seba, na chodník a na cestu po ktorej išli autá.
„Musíte mi ustúpiť na trávu, inak neprejdem." Povedal vodič pokojne. Chodec zanadával, zaťal päsť a vodičovi pohrozil. No napokon išiel na trávnik a nechal auto nech prejde. Sledoval, ako zabočilo pred panelák, kde sa vodič otočil a zacúval až priamo pred vhod do domu. Vystúpil z auta, zamkol a vošiel do domu.
Chodec svižným krokom prišiel k autu, zohol sa ku kolesu a začal vypúšťať vzduch z pneumatiky. Učupený pri aute sledoval vchod do domu. Keď bol so svojou prácou spokojný, odišiel.
„Viete, ja som už bola nachystaná." Pokračuje v rozprávaní pani a vyberá pomaľované vajíčka z prúteného košíka, položené na stolíku pred dverami výťahu. „Zle mi bolo, volala som synovi nech príde pre mňa, môj doktor ordinoval doobeda." Všetko čo zozbierala, vložila do škatule od topánok. Škatuľu držala v jednej, palicu v druhej ruke. „Vo dverách mi syn hovorí, neboj mami stihneme to. Prišiel som autom pred dom, aby si nemusela až na parkovisko." Palicou ťukla do vypínača, aby časovač nezhasil svetlo na chodbe. „Musel zavolať taxík, aby sme to stihli..." Pozrela na mňa. „Moja kaderníčka videla toho človeka, ako čupí pri kolese auta. Veď to má hneď oproti." Mávla palicou ktorým smerom to je. „Ale to je jedno, už mi je dobre." Povedala spokojne a ešte raz ťukla palicou do vypínača, aby sa uistila, že jej nezhasne svetlo kým príde ku dverám svojho bytu.
