Celý byt bol minimálnych rozmerov, veľakrát som tam ani netrafil, keď som išiel z práce. Aj záchod bol tak malý, že sa tam dalo iba stáť. V kúpeľni, ktorá sa tak volala len kvôli tomu, že vedľa dvojplatničky bolo umývadlo a mydlo na ruky, som si rozložil stojan na maľovanie obrazov. Mal som totiž plán. Vyrátal som, že keď namaľujem a predám tritisícsedemsto obrazov, môžem si kúpiť vlastný byt. Rozbehlo sa to sľubne, za pol roka som predal dva obrazy. Jeden pod cenu a druhý som tiež daroval.
Problém bol s predlohami na maľovanie, nie je jednoduché vygenerovať tak veľké množstvo motívov. To, čo ponúkal výhľad z okna garsónky, by som vyčerpal rýchlo a internet vtedy ešte nebol. Práve ťahali kábel a boli niekde pri Štokholme. Nechcel som sa opakovať, pretože som očakával, že po rokoch budem slávny a moja výstava obrazov s deväťdesiatimi rovnakými západmi slnka nad Bratislavským hradom, v popredí s lampou pouličného osvetlenia, by bola mimoriadne monotematická.
V knižnici som si požičiaval publikácie, na inšpiráciu. Knihy o slávnych umelcoch s farebnými obrázkami ich diel. Vždy som ich včas vrátil. Pani čo tam pracovala mi povedala, že ak nedodržím výpožičné podmienky, tak si pre tie knihy príde osobne. Nemal som dôvod neveriť jej, že by tú garsónku nenašla. Nič také som ale nechcel, mojím cieľom bolo zarobiť peniaze na byt maľovaním a nie pokútnym obchodom s knihami. Keď som sa tej pani v knižnici zdôveril so svojim plánom, smiala sa, až sa jej fúzy triasli.
