Rýchlosť by upravovala dopravná značka a spomaľovače by tempo jazdy ovládali. Stačilo by len stiahnuť okno a kochať sa výhľadom na vodnú hladinu. Kto by mal, použil by fotoaparát a zhotovil záber, ktorý by ten moment zachytil.
Zatiaľ v duchu zdravého rozumu, treba kráčať. Hoci k vode sa betón blíži istotne. A táto schopnosť betónu podmaňovať si nemenné, je viditeľná na každom kroku k hladine. Bolo pod mrakom. Zastavil som a urobil miliónty, celkom neoriginálny záber krajiny. Nechtiac som odfotil dve postavy sediace pri hladine.
Dve generácie patriace k sebe. Dva svety pod jednou strechou prítomnosti. Šedivá hlava ukazovala tej malej, v ružovej čiapke, jedinou rukou tak rozsiahly svet. Komentár k tomu bol strohý, veď opísať všetko nádherné, čo oko vidí v zlomku sekundy sa ešte nikomu inak nepodarilo.
Chvíľu som tam stál a pozeral. Napadlo ma množstvo iných okamihov, kde okázalosť v hlavnej úlohe nezohrala takú rolu, ako vtedy jednoduchosť. Začalo pršať. Zvukár udrel na činel. Poď, tam sa schováme. Predstavenie malo prestávku, kým kulisár opláchol scénu.
foto: autor
