V nedeľu u mojej starej mamy sa nesmelo nič. Každá práca sa odložila na pondelok. Pondelok sa nesťažoval. Mohlo sa na iný deň, napríklad na inokedy, veď inokedy je ôsmy deň v týždni. Taká nedeľa sa zdá byť príjemná, nie však keď máte deväť rokov a batérie plné na vzlet do kozmu. Sedieť na lavičke a tešiť sa z pokoja, je veľmi vzdialené od predstáv neplnoletého jedinca.
Starý otec mal v taký deň oblečenú bielu košeľu a chodil po dvore. Domnienka by mohla znieť, že bezcieľne, ale ja som videl, že jeho cesty majú jasný ornament. Kruhy to neboli, mal veľké kroky a dvor bol úzky. Pohybom tvoril vlnovky a asi to boli sínusoidy jeho vnútorného napätia, keď videl koľko roboty by mohol. Videl som ho v záhrade, úzkym chodníkom kráčal medzi rajčinami. Potom zastal, poobzeral sa a pohýbal pravou nohou. Starý otec, v nedeľu potajomky plel burinu, špičkou topánky.
Starú mamu som poznal od malička. Bola sčítaná, všetkému rozumela a mala fantastický sluch. Raz som takto v nedeľu sedel na tej lavičke a hypnotizoval vinič pred sebou, dúfal som, že ešte postačí hodina a presvedčím ho že je kapusta. Bolo to náročné. Už na svoj vek som ovládal širokú škálu nadávok. Napríklad dokelu, bola moja celkom obľúbená. Tiež dofrasa, znela celkom fajn. Ty vogo, som používal výnimočne a chystal som sa slovo zaradiť definitívne do slovníka, hneď ako zistím čo to je.
Neviem prečo som použil nadávku, bohatstvo, veď situácia vôbec nevyžadovala pritvrdiť, hrozno už bolo na mäkko. Stará mama bola niekde v dome a napriek metrovým stenám domu to počula. Prišla ku mne a napomenula ma, počula niečo iné. Vtedy mi došlo, že v človeku sa vekom kazia súčiastky. Niekedy v nedeľu, keď chladne vysávač i polievka, si sadnem a len tak poviem, bohatstvo. Chvíľu čakám, no nikdy sa nič nestane.
