Prechádzal som oddelením s hračkami. Stáli tam ľudia, tak som si ramenom a ospravedlnením vytvoril koridor. Keď som vyšiel z davu, dav ostal neporušený a to bolo fajn. Po pár krokoch som otočil hlavu ešte raz a za mnou kráčal malý chlapec. Zastal som a zastavil aj on. Urobil som pár krokov, zas som zastavil a otočil sa. Chlapec ostal stáť. Počkal som chvíľu, kým ho niekto z toho davu rodičovsky chytí. Ale dav sa rozplynul a na nás nikto ani nepozrel.
Čí si? Opýtal som sa chlapca a on nič. Vravím si, asi sa stratil. Pozeral na mňa tvárou bez mimiky a ja som vedel, že v pohode nebude. Čupol som si, nech mám približne tú istú výšku ako on a spýtal som sa ako sa volá. A on nič, medzi nami cez tri metre. A tak som išiel ďalej a obzeral sa či ma sleduje. Sledoval. Prešiel som až k informáciám a tam som tej slečne povedal, že ten chlapec, ktorý stojí za mnou nie je môj. Pozrela a šepol som, nech skúsi za ním ísť a spýtať sa na podrobnosti, pretože so mnou sa nebaví. Vstala, išla. Za ruku ho potom priviedla k mikrofónu. Následne mikrofón použila a zverejnila meno strateného chlapca, i rozpoloženie v ktorom sa nachádza.
Po niekoľkých minútach prišiel chlap a s úľavou si vydýchol. Ďakoval. Už viem ako vyzerá chlap pred infarktom. Odišli a otec držal za ruku syna. Slečna na informáciách chvíľu pozerala na mňa a tuším si ma premeriavala. To je tá chvíľa pre hrdinov, vravím si a kútik mojich úst, na pravej strane tváre, reagoval pozitívne. Potom párkrát žmurkla a narobila riadny prievan. Oprel som sa ležérne o ten jej pult a odpoveď nachystaná. Viete, ja už niekoho mám. Ale ak chcete, dám vám autogram. Naposledy som ho dal pred tridsiatimi piatimi rokmi na Hviezdoslavovom Kubíne, kde som predniesol báseň, ktorá sa rýmovala. Nadýchla sa, pozrela do papierov pred sebou a opýtala: Ujo, peňaženku ste náhodou nenašli?
