Ty si mačkofil. Povedal mi kamarát, keď bol u mňa na návšteve. Sedel v obývačke, čierne tričko plné mačacích chlpov a Kamila mu priadla na kolenách. Z neotesaného dláždiča topánok sa zrazu stala mladá osemnástka, ktorá dokázala, ňu ňu, povedať v siedmych oktávach. Ale Kamila bola šťastná.
Nie je vaša Kamila pes? Spýtala sa suseda, keď vyzvedala aký tvor mi radostne cvála po byte keď nie som doma. Povedal som jej že nie, len je priveľmi jedinečná. Kamila je jednoznačne mačka, jej mama bola spontánna bengálska tigrica a otec veľmi odvážny kocúr. Vážne, spýtala sa prekvapene. Áno, po mame je taká veselá.
Kamila často chytala fiktívne myši, neviditeľné muchy na stenách. Striehla na domnelé potvory, sediac na poličke vedľa Dostojevského kníh a vôbec jej nevadili vágne väzby k ich obsahu. Raz mi doniesla k nohám čerstvo chytenú fiktívnu myš, pozrela na mňa a spravila, mňaf. Zdvihol som myš a hodil, dúfal som, že bude aportovať a vrtieť chvostom. Rozbehla sa, ale nevedela ju nájsť. Premena mačky na psa má v realite nesplniteľné kritéria.
Dnes je Kamila v krajine veľkého, chlpatého kocúra. Je tam veľa mačiek a veľa vianočných stromčekov s vianočnými ozdobami od výmyslu sveta. Mačky ležia na chrbte a hrajú sa s čačkami zavesenými na ihličí. Aké sú tieto dni? Budú Vianoce, tak šťastné a veselé.
