Prejde jeden, potom ďalší prechod pre chodcov a nastúpi do električky, odvezie sa jednu zastávku. Stále premýšľam, kam takto ráno asi chodieva. V túto dobu, možno na záhradu, slnko ešte nepáli, hoci si myslím, že o jeho kus zeme, sa už dávno starajú iné ruky. Alebo na kus reči, k rovesníkom, čo majú názor tak pevný, že sa nedá žiadnym dostupným slovom obmäkčiť. Možno na nákup, po trase výhodných nákupov, podľa pokynov sprievodcu lacných potravín.
Takto ma občas pochytí zvedavosť, tá pochabá slečna, nevlastná sestra apatie. Premýšľam nepretržite, až na zastávku kde vystupujem. To, že som na to nikdy jednoznačne neprišiel, ma ale trochu teší. Pri ďalšej ceste, mi totiž na um prichádzajú ďalšie jeho ciele. Len preto, lebo by sa mohlo zdať, že dôvodov na rannú potulku ulicami mesta pre staršieho človeka, by mohlo byt len pár, vymýšľam mu každé ďalšie ráno inú trasu.
Jedno ráno som ho nasmeroval k jazeru, kde si rozložil stoličku v tieni stromu a sledovali, ako sa napĺňa priestor okolo neho. Pozoroval okolo ten pohyb a načúval vrave. Ľudia pristávali na lietajúcich dekách priamo na brehu. Neunúvali sa ani postaviť, hneď si líhali a vrelo sa odmlčali. Navigoval som ho aj na letisko, kde sa prezliekol do uniformy pilota a v striebornom lietadle si zalietal v priamkach a oblúkoch po oblohe. No držal som ho aj pri zemi. Poslal som ho k Dunaju, nakŕmiť čajky. A on tam stál, hádzal trošky do vzduchu a vtáky naschvál ohavne škriekali, aby im ten človek, so šedivými vlasmi zapchal zobáky dobrotami.
Ráno som počul, ako sa dvaja cudzí rozprávajú. Vraj, kam sa takto ráno trepe, Geriatrix, povedal jeden, čo si ho všimol. Ten druhý, pozrel ledabolo a vraj, kam by išiel, je na rannej prechádzke. Vystúpi z električky a hajde, späť domov. Keby oni tak vedeli, kam on ráno všade chodieva.
