Naložili kosy na ramená a ako vlajkonosiči brieždenia, kráčali preč. Veľa vecí som ešte robiť nemohol, vraj som malý a ja by som sa tak rád vydal na cestu a tú vysokú trávu spolu s nimi pokosil. Potom som sa pýtal starkého, či už. Povedal, že ešte nie, musí preschnúť. Treba ho ísť obracať, pohrabať. Do stohov naukladať. Bol som nedočkavý a robil len to, načo som bol súci.
Čo som sa len načakal, kým zapriahol voly do rebrináka. Vytiahli povoz na lúky, kde sa naň naložilo nasušené seno a zvážalo do stodoly, veľkej ako trojposchodový dom. Starká každú vyloženú vrstvu nasolila soľou. Trvalo to aj pár dní, kým bolo seno pod strechou v bezpečí.
Rebrinák sa natriasal na hrboľatých, strmých svahoch. Keď hrozilo, že sa prevráti, navešali sme sa všetci na jednu stranu. Šmýkali sa mi ruky na obschnutom dreve, ale vydržal som, vedel som, ako veľmi som dôležitý. Visel som tam z nohami vo vzduchu, hneď vedľa starkej, drkotali nám zuby a tváre chveli v zvláštnych grimasách. Nevadilo, že som malý, starká povedala, že nebyť mňa, voz by sa isto prevrátil.
