Moja misia začala presne podľa plánu. Zobudil som sa hneď a jedným okom ako slimák som skontroloval šero v spálni. Všetci spali, niekto pílil drevo. Opatrne som si navliekol ponožky, aby som čo najtichšie opustil prvú miestnosť ako dobrý lúpežník a nadýchol som sa. Nebolo to práve jednoduché, staršie deti ležali na svojich lôžkach s nastraženými pascami v podobe nabíjačiek, zasunutých v zástrčkách. Predstavil som si, že sú to laserové lúče a niekoľkými saltami som prekonal tieto prekážky.
Kto si myslí, že otvoriť dvere potichu je jednoduché, tak ich potichu ešte nikdy neskúsil otvoriť. Natrénoval som si to cez deň, preto to bolo tak dokonalé, že som ani ja sám nezistil, že sú otvorené. V ďalšej miestnosti spali dvojičky, to bol problém. Ich citlivé senzory mohli zachytiť môj pohyb. Krokom chameleóna, imitujúc farebný náter na stene, som sa približoval k ďalším dverám. Keď som začul jemné vzdychnutie, zastal som a snažil som sa napodobniť kvet. Konkrétne svokrine jazyky
Keď som zatvoril dvere, konečne som vydýchol. Zvíťazil som. Môj lup ležal v kuchyni na stole a bol prikrytý utierkou. Bol ešte horúci. Naložil som si pár kúskov a oknom vykvapol do záhrady. Moja teta pečie tie najväčšie dobroty nad ránom.
foto: autor
