Keď som sa vrátil z práce, s naivitou insitného uvoľňovača skrutiek, zobral som do ruky skrutkovač. Zdalo sa, že stačí odtočiť skrutku, ktorou bolo okno zabezpečené. Na chodbe pred výťahmi už bolo teplo, ako v dobre zabehnutej práčovni.
Skrutka vzdorovala, nech som sa snažil akokoľvek. Použil som svaly, um i silu vôle. Pridal sa aj sused, ktorý počul, ako sa nahlas potím a ticho kľajem. Zhodnotil situáciu a doniesol know how v podobe vŕtačky. Mojko, vrták si zabudol, kričala na neho manželka, cez otvorené dvere na chodbu. Jej hlas príjemne zamrazil. Vŕtačka sa s tesko kvílením ponorila do skrutky, v hĺbke dvoch milimetrov znehybnela. Mojko, kladivo si zober, zaznel z pootvorených dverí do susedovho bytu, chladivý vánok hlasu jeho ženy.
Nedarilo sa. Hrdza spojila skrutku so železnou konštrukciou. Namazali sme, búchali, až sa nám konečne podarilo zachytiť torzo skrutky a odtočiť. Okno, ale nešlo vyklopiť. Mojko, musíš trhnúť, zasnežili na prah susedovho bytu, slová jeho manželky.
Mojko trhol a sklená výplň okna vypadla na chodbu, roztrieštila sa na malé kúsky a bolo otvorené. Viete, hrdza je niekedy to najlepšie lepidlo. Povedal Mojko a keď sme pozametali rozbité sklo, odišiel domov za svojou ženou, s ktorou sú už cez sto rokov manželia. Povedal mi to, nemám dôvod neveriť mu.
