Išiel som okolo a zastavil som sa, sledoval ich prácu s rešpektom. Intenzívne som im mlčal do roboty. Hlavný autor trojrozmernej skladačky prikladal kamene, jeden za druhým, k usporiadanému pásu plota, skúšal či pasujú. Naberal z veľkej kopy vhodné kusy, upravil kladivom, ak bolo treba. Už postavený kus plota vyzeral skvele, ako základy stredovekých hradieb.
Zavolal na pomocníka. „Dones mi vodu, a oné". Vychudnutý mladík napustil hadicou do vedra tekutinu a zobral niečo, čo silno pripomínalo pracovný nástroj. Viem, aká náročná je to práca. Raz som úplne sám zložil puzzle. Je to trochu podobné, len chýba predloha, a nedá sa podržať v ústach zatiaľ nepotrebný kus.
Ten hlavný sa postavil, zapálil si a pochválil: „To je čo?" Uznanlivo som prikývol a on pokračoval. „Potiahneme až hen, k miešačke, ako je ten kolík. A tam bude oné, stĺp. A z druhej strany..." Zdvihol dlaň veľkú, ako slnečník. „Tam, vedľa kríku bude..." Rozmýšľal, potiahol z cigarety.
„Tam bude oné." Zapojil som dôvtip, logiku a svoje jazykové schopnosti a pomohol. Usmial sa. „Hej, veru tak. Tam bude bránka do záhrady."
