Z hmly, vystúpila pani s francúzskymi barlami, vo veľkom žltom pršiplášti a ostala stáť neďaleko mňa. Pozrel som okolo, počasie v ten deň neprialo oku. Hmla sa napichla na masív a vietor ju miešal s jemným dažďom do studeného koktailu. Spontánne som sa v ňom kúpal, po náročnom výstupe. Pani stála vedľa mňa, opretá o barle a pozerala pred seba. V očiach jej bolo vidno schovanú krajinu.
Keď som zbadal lanovku, moje srdce sa konečne upokojilo na stodvadsať úderov za minútu. Lanovka je fajn vynález a ja som plánoval zostup s minimálnou námahou. Pani vykročila, opatrne našľapovala a pre každú jednu oporu vo svojich rukách, hľadala to najlepšie miesto. Išlo to pomaly, kým sa stratila z dohľadu. A tak som ostal sám pri Skalnatom plese. Možno som nebol tak úplne jediný, ale hmla dokonale nahrávala tejto ilúzii. Snáď tam boli ľudia. Prechádzali sa okolo neviditeľného plesa, dvíhali hlavy k vrcholu, alebo pozerali dole do kotliny cez zatiahnutú oponu.
A potom z hmly, v mieste kde sa stratila pani s barlami, vystúpil mladý pár, obaja červení v tvári. Zastali a nahlas odfukovali. Videl si tú ženu? Spýtala sa. On prikývol, opieral sa predklonený o kolená. Tá musí tie hory naozaj milovať, dodala a napila sa vody.
