Niektorí po troch natlačení v malej klietke, tichí a pokojní. Mladík sa vo vnútorných priestoroch výstaviska ovieval informačným letákom, jeho obrovský pes mu ospalo ležal pri nohách, na hrubej deke. Kým prídu na radu, naplánujú spolu stratégiu.
Pri nohách mi začal pobehovať malý psík. Ovoniaval mi nohavice, zastal som, aby som ho nezašliapol. Dav ľudí ma však tlačil vpred. Ten malý krpec kráčal obratne predo mnou. Vyšiel som až von, na chodník a on stále predo mnou. Keď zacítil voľnosť, ovoňal ma ešte raz, párkrát poskočil a pobehoval okolo mňa.
„Jéj ten je krásny." Pristavilo sa pri mne dievča s otcom. Dievča sa sklonilo a škrabkalo psa za ušami. „Aká je to rasa?" Spýtala sa. Nepovedal som, že nie je môj. Toto náhodné vlastníctvo psa, mi bolo po srsti. Usmial som sa a do úsmevu som vložil požadovanú odpoveď. Podľa mňa ten pes nemal rasu. Mal štyri nohy i chvost. Ale rasu som na ňom nevidel.
„Viete aj ja by som chcela psa, ale z útulku. Psa, čo bol týraný." Povedalo dievča vážne. Jej otec na ňu pozeral s pochopením a s láskou. Pes stále okolo mňa pobehoval, vrtel chvostom a robil všetky tie psie veci aj potom, ako dievča s otcom odišlo.
„Tu si, zlatúšik môj. Si ma vyľakal." Čupla si k psíkovi staršia pani. „Viete, už je starý..." Pes jej olízal obe dlane a chvel sa radosťou. Pripla ho na vôdzku. „ Ďakujem vám." Zaďakovala úprimne, až plačlivo. Nebolo za čo. Bol som v tom nevinne. A malý pes išiel domov so svojou pani. Bez konkrétnej rasy, netýraný, ktorý v ten deň vyhral všetky prvé ceny.
