Ten úvod som stvoril pod vplyvom recenzovanej chrípky, s mierne zvýšenou teplotou. Napadlo ma, aký epos by to mohol byť, ak by sa mi teplota zvýšila na takých štyridsať a viac. Úvod chrípky mal mierny nástup, neoslovil hneď. Tušil som, že je to zámer autora, upokojiť zmysly a potom zasadiť úder strhujúcim príbehom, v čitateľne zarezanej dejovej línii. Priebeh bol popretkávaný emóciami, silnými, ako antibiotikum v prvé dni liečby.
Slzili mi oči od smútku, z jemne vykreslených dejových zvratov, ktoré sa spontánne dotvárali v mojej hlave, s miernou bolesťou v spánkovej oblasti. Vravím si, musí to tak byť, musí to chytiť za srdce. Kropaje potu mi zaliali čelo, keď sa tak naozaj stalo, bolo to strachom. Miernym s dlhou odozvou. Obdivoval autora a jeho zručnosť. Na to ako sa pohral s príbehom chrípky, uložil všetko na správne miesto, ako mačka mačence, keď si ich ukladá k rannému kŕmeniu. K príbehu chrípky som pil čaj a dojatím smrkal do viac vrstvených vreckoviek, tie tenké sa neosvedčili. Neuniesli tú dokonalú virtuozitu.
Napriek masívnej reklame a precíznej medializácii, nepriniesol tento výtvor prírody to, čo bolo deklarované v plnej výške. Príbeh doznel pomerne rýchlo. Dodávam, akoby som ju poznal, nebolo mi úplne cudzie jej podanie. Týždeň zrelo a následne vo mne doznievalo, tlelo jej čaro. Ale neodporúčam, hoci viem, že neodoláte.
