Poznanie, že malá žltá kačička, spoločníčka na kúpanie vo vani sa nedá rozobrať, poznamenalo moje detstvo a to takým spôsobom, že v mojom myslení na základe tejto skúsenosti vznikli dve kategórie. V tej prvej boli predmety, ktoré sa nedajú rozobrať. Bola to spomenutá kačička, alebo napríklad železná nákova voľne položená v obývacom priestore. V druhej kategórii boli predmety, ktoré sa dajú rozobrať a zložiť. Kategorizácia prebehla osobnou skúsenosťou.
Strúhanka bola veľká výzva, boli to skúšky dospelosti. Mesiac, ktorý som strávil opätovným skladaním dvanástich pečív do pôvodnej podoby, doladilo moje schopnosti do dokonalosti. Všetky, vekom získané zručnosti, som prednedávnom využil napríklad pri rozoberaní a skladaní splachovacieho záchoda. Stačí rozobrať a zložiť a funguje opäť správne. A to všetko za niekoľko sekúnd a stále sa zlepšujem.
Toto všetko som spomenul mechanikovi, keď som mu doniesol môj notebook v dvoch igelitových taškách. A on sa zasmial a povedal niečo o hraniciach a schopnostiach. A tiež, že existujú veci, ktoré by mali rozoberať len odborníci, ale čo on môže vedieť. Podal som mu rozobranú nabíjačku k zariadeniu a v ďalšej taške myš v niekoľkých častiach, aby vedel s kým má do činenia.
