Odhodlane som zobral prachovku že ho zotriem a vyprášim von oknom, voľný pád mu nikdy neublíži, vráti sa či ho spláchnem, hodím do koša alebo vyprevadím odtokom do mora.
Po pár minútach sa moje upratovacie nasadenie nečakane zmenilo. Zrazu som listoval v kuchárskej knihe, obdivoval porcelánový zvonček, točil kľukou mlynčeka na kávu, hypnotizoval nástenné hodiny a robil všetko iné, len boj s prachom som odložil. Stáva sa mi to často. Bežne keď upratujem obývaciu izbu, nachystám si pomôcky a zrazu po niekoľkých dňoch si uvedomím že čítam knihu.
Úplne vzadu, na poličke v skrini som našiel plechovú škatuľu a v nej tri medovníky. Voňali Vianocami, voňali prchavou chvíľou, voňali presne tak, pre akú udalosť boli upečené. Tak som ich zjedol a voňať prestali. Našiel som mentolový cukrík, ležal opustený za taniermi v šatách z celofánu a bol na zjedenie. Rozbalil som ho a vložil do úst, jeho svieža chuť ma prekvapila. Prekvapil som ho tiež, novými plombami a rozhryzol som nedočkavo.
A potom som našiel adventný kalendár. Zaujalo ma, že na niečo také sa zabudlo. Adventný kalendár sa nedá zjesť iba tak. Sú tam čísla na malých okienkach, nejaké pravidlo pri ňom musí fungovať. Každú minútu som otvoril jedno, bolo to sladkých dvadsaťštyri minút.
Zahladil som všetky stopy. Obal z kalendára rozstrihal na malé kúsky a spláchol. Že som sa nepodelil by mi odpustené nebolo. Výčitky svedomia sa spláchnuť nedajú, čiastočne ich hladila sladká chuť v ústach. Plechovú škatuľu som nechal položenú na stole. Keď sa dámske topánky vyzúvali pri dverách, ja som v kuchyni demonštroval súboj s prachom. Pamätáš, nútil ma zaspomínať ženský hlas, v tej škatuli nám teta pred piatimi rokmi doniesla vianočné perníky. Kde si ju našiel?
