Chlap zbieral v okolí autobusovej zástavky cigaretové ohorky, každému kúsku sa spontánne potešil. S naučeným grifom každý vyrovnal a zvyšný tabak vyšúľal do mikroténového vrecúška. Napadlo ma, že je to zberač, pretože lovec by na každý nájdený ohorok zaútočil.
Rozhodol som sa, že mu dám tú moju škatuľku cigariet a definitívne sa zbavím tej zvláštnej poistky, mojej pevnej linky do údolia komínov. Keď som mu ju podával, bol šťastný. Čakal som, že mraky na oblohe sa roztiahnu a zasvieti na mňa slnko, že niekde z diaľky začne gradovať oslavný chorál.
Začal ich po jednej vyťahovať zo škatuľky a tabak drobiť do svojho vrecúška, medzi ostatné zvyšky tabaku pochybnej kvality a zemitého pôvodu. Vytrúsil tam všetkých sedem, mojich cigariet. Zaplakal by som nad toľkou škodou, no tento pozostatok fajčiarskej emócie, som okamžite transformoval na kŕčovitý úsmev plný pochopenia a porozumenia.
Videl som ho potom, ako sedí na lavičke, traja kamaráti okolo neho. Núkal ich tabakom a oni ho potľapkávali po pleci a šikovne balili cigarety do papiera. Bol to predsa najlepší zberač v okolí a celkom slušný matematik.
