Neďaleko lekárne na zemi kľačala žena, žobráčka. Bola celá v čiernom, na hlave šatka. Pred sebou priesvitný obal a na dne pár mincí. V rukách držala popísaný papier. Nedovidel som na tie písmená z terasy, kde som sedel. Neboli podstatné tie litery. Vídaval som ju tam často. Hlavu mala opretú o rameno.
Po chodníku prichádzal chlap. Bol vysoký, chudý a opieral sa o palicu. Na hlave zelená šiltovka. Zreničky mal veľké, neostrili nikam. Akoby kráčal s pamäti, hlava hrdo zdvihnutá. Každým krokom sa mu napli na tvári svaly. Dokríval k lekárni a vstúpil dnu. Dopil som kávu, odpil z minerálky a zaplatil. Chcel som odísť. Keď som vstával, ten krívajúci chlap vyšiel z lekárne.
Zastal pred tou ženou a pozeral do svojej peňaženky, hľadal drobné. Zúfalo v nej hrabal prstami. Napokon ju odložil do vrecka a odkríval na začiatok ulice. Tam sa postavil chrbtom k domu. Zložil šiltovku a rukou si napravil páperové vlasy. Oprel sa o palicu a nastavil šiltovku okoloidúcim. Privrel oči a sklonil hlavu.
Sadol som si späť. Po pár minútach, mu ľudia hodili do šiltovky mince, vybral ich s tadiaľ do dlane. Nasadil si čiapku na hlavu a pomaly kríval k žene, ktorá kľačala na chodníku s kúskom popísaného papiera. Dal jej tie mince.
Odchádzal preč. Na konci palice mal gumenú násadu, bola zodraná. Drevo narážalo do dlažobných kociek, dunelo to. Ako tlkot pokojného srdca.
