Tati, volá Ježiško! Zvolal chlapec šokovane a začal poskakovať po predsieni aby otec čo najskôr povedal čo robiť. Pretože také niečo sa ešte nikdy nestalo. Zvyčajne sa tam objavovali všedné mená a keď ich chlapec prečítal, otec vždy povedal čo robiť. Takmer vždy ho požiadal, aby mu telefón priniesol. Tati, tati, naliehal chlapec.
Otec pozrel na chlapca, ktorý vyplašene civel na neho a na vyzváňajúci telefón. Zdvihni to, to bude určite pre teba. Povedal pokojne otec a sústredene pozoroval chlapca.
Prosím, tu je Jakubko. Ohlásil sa chlapec do telefónu, ktorý držal oboma rukami pri uchu. Ahoj, tu Ježiško a volám ti aby si vedel že som na ceste. Chcem sa uistiť, či si bol celý rok naozaj poslušný a či darčeky ktoré ti veziem si zaslúžiš. Chvíľa ticha, hlasné prehltnutie. A potom len obyčajné, zo všetkej smelosti vyrieknuté, Áno.
To Ježiškovi stačilo. Mal predsa dostatok potrebných informácií. Databázu všetkých chlapcových činov mal podrobne naštudovanú. Zvyčajne deťom netelefonuje, ale Jakubko je výnimka, čo mu aj povedal. Ježiško potom poďakoval za list, aj za obrázok ktorý mu chlapec nakreslil a rozlúčil sa.
Ráno o siedmej mi zvonil telefón, kamarát. Prosím, ozval som sa. Ticho. No hovor, išiel som neskoro spať ešte by som si zdriemol, povedal som a posadil sa na posteli. Sústredene som počúval ticho v slúchadle. Načo voláš keď nič nepovieš, tieto vtipy sú hlúpe. Áno, zobudil si ma. Spokojný? Prehlásil som celkom mrzuto. Ahoj Ježiško, tu je Jakubko. Chcel som ti len poďakovať za darčeky a spýtať sa, chvíľa ticha, hlasný nádych, či si na náhodou na niektorý darček nezabudol, dodal roztrasený chlapčenský hlas.
