Mal drevenú rukoväť a leštenú čepeľ, jemnú, hladkú. Bolo na ňom vyrazené; made in usa. Čo sa ako nechválim, len aby sa vedelo, že za oceánom sa aj nože vyrábajú. Celý týždeň ležal v látkovom obale na chladničke. Tešil som sa, ako ho cez víkend na opekačke vytiahnem, slaninu nakrájam, keď bude núdza aj špekáčiky. Potom palice zaostrím. Lebo na to ja nožík potrebujem, nie na inšie. A všetci budú híkať a vypytovať sa. A ja budem čušať a nepožičiam.
Aj som ho v sobotu vytiahol. No až keď deti vybehli do lesa, lebo tie, keď zočia nože, hneď pýtajú, žobronia. Potom nimi sekajú, vyrezávajú ornamenty do palíc, píšťalky hotovia. A to je nebezpečné. Vybral som ho, až keď sa deti so sekerou stratili v prvej húštine, vychystané raždia doniesť.
Vylovil som z vrecka moju chválu a otváral schválne tak, aby sa od neho lúče slnka odrážali na priateľov. Zadrapol som nechtom, pomaly ťahal až puknutie na konci zaznelo lesom.
Jemne som privrel oči a hrdo čakal. Kamarát čo bol najbližšie, priskočil ku mne a hanebne mi ho vytrhol z ruky. Vraj čo to mám za železo. Ukázal som mu, čo je tam vyrazené, márne by som mu ja o oceli prednášal. V druhej ruke sa mu otvorila jeho vyskakovačka, so zvukom, až ma zamrazilo. A potom to urobil. Svojim nožom niekoľkokrát porezal ten môj na ostrí, bez zjavnej námahy. A hlboko. A škodoradostne.
Hneď v pondelok som vbehol do obchodu kde som ho kúpil, so slovami, že nemám blok o zakúpení. Ani ho nepýtal, keď som mu ho otvorený podal do ruky. Vraj kvalitná, nezničiteľná oceľ. Vrátil mi moje eurá, pozrel na mňa a suchom v ústach zašepkal; a to čím? No nožom, odpovedal som mu.
