Keď sa začalo stmievať, k plotu sa priblížila neznáma osoba. Opustil som pohodlie maringotky a šiel som jeho prítomnosť preskúmať. Za plotom stál chlap a pozeral na tú hromadu štrku. Každý máme nejakého koníčka a záľuba v kope štrku je celkom nenáročná. Piesok ho tak veľmi nelákal, bol na kameň. Spýtal som sa ho, či mu môžem nejako pomôcť. Mlčal. Medzi nami bol plot a on bol jednoznačne na druhej strane tejto hranice. Ploty, ony sú už raz také, rozdeľujú definitívne. Ale aby som pôsobil preventívne, opísal som mu, ako som pred pár minútami vypustil fiktívneho psa a ten teraz behá za plotom na tej mojej strane, hľadá si miesto a je dosť mrzutý, lebo je zvyknutý na plyšový koberec pred televízorom.
Vrátil som sa na svoje stanoviska a pozeral cez okno na toho možného páchateľa a aj keď neskôr odišiel, stále som premýšľal, čo ak zas príde a ten štrk načisto ukradne. Preskočí plot, naberie si plné vrecká okruhliakov a tou istou cestou sa vráti na verejne územie. A fiktívny pes ani neštekne, lebo fiktívny to nevie. Zlodej túto cestu niekoľkokrát zopakuje a ja sklamem dôveru. Na sklamanie dôvery niekedy stačí, neustrážiť niekoľko ton kamenia. Myslel som na to a najbližšie hodiny som sa silne snažil nezaspať.
Nezaspať, ak sa spať chce, je veľmi náročné. Vyrovná sa tomu iba snaha zaspať, keď sa nedá. Vypil som prinesenú kávu a prečítal všetko, čo sa prečítať dalo. Staré noviny i návod na použitie dvojplatničky, čo je skutočná veda. Dospel som k stavu, ktorý sa reálne nedá zažiť a to stav, keď už je všetko možné prečítané. Keď neexistujú litery, ktoré by oči už nedefinovalo. Ostávali ešte javorové listy na stromoch, ale do takého experimentu som sa nepúšťal. V tom fatálnom okamihu som do noci slzil únavou a až východ slnka zohnal obavy z možnej zlodejiny.
Cestou domov som bol spokojný. Štrk som ustrážil a fiktívneho psa pustil z hlavy. Električka hojdala mojou hlavou a vrava ľudí, ako pokojná uspávanka ma presvedčila, že nastal ten správny čas. Zobudil som sa až na mykanie plecom. Vodič električky stál nado mnou. V noci sa žilo, čo? Žúrovalo? Musíte vystúpiť, tu je konečná. Vravel mi na druhom konci mesta. Priznal som, že som strážil v noci piesok a hlavne štrk, no netušil, že to môže byť tak náročné. Chápavo pozrel na mňa a povedal, že on tomu rozumie, že rozumie všetkému. A vraj, keď bol mladší, chodieval v noci strážiť vodu v Dunaji.
