Ja som tiež vedel, čo budem robiť. Ale nepovedal som, že budem ovce a kravy pásť. Že budem ležať na lúke s rukou za hlavou a pozerať do neba. Že večer pri ohni počúvať príbehy o červených očiach v lese. Že budem kosiť zajacom, naháňať žriebä v záhrade a podvečer skákať saltá do sena. Že budem celý deň čerešne jesť a večer maslo mútiť. Veľa nechýbalo, v ten podvečer, a odtajil by som. Spolužiačka sa spýtala, čo budem cez prázdniny a zamávala mihalnicami. Aj som sa nadýchol, že poviem, ako viem kravu podojiť, no došiel Fero. Dvanásťročný piatak z našej školy. Prudko zabrzdil na svojej motorke a spolužiačky zhíkli úžasom koľko prachu rozvíril.
Starký na nákupy zapriahal voly, do krátkeho voza z dosák. Boli to pokojné zvieratá. Do dediny to bolo pešo dvadsať minút, okrajom lúk, húštinou. Po ceste, ktorá bola vyjazdená vozmi, na niektorých miestach vybrúsená dažďovou vodou, ktorá sa valila z kopcov do údolia. Voz poskakoval na veľkých kameňoch, drevo vŕzgalo a zadná časť sa na niektorých úsekoch zosúvala dopredu, voz sa krížil. Starký už vedel kde a brzdil. Pod koleso vložil drevený žľab, ktorý uviazal reťazou.
Celú cestu som ho sledoval. Popiskoval na voly, volal ich po mene. Chvíľu z boku za opraty, spredu medzi nimi, chrbtom, aby cítili, že tam stojí a brzdili. Vedel, že ostanú stáť v strmine, len aby mu neublížili. Ak sa im šmykli kopytá, uskočil a potiahol kožené remene.
V dedine na asfaltke si napravil klobúk, obúchal z nôh hlinu. Vybral z voza bič, čo tam mal na parádu zastoknutý a podal. Po potraviny som ich viedol ja. Nevadilo mi, že voly idú bez môjho pričinenia, že ich netreba nijak súriť, či usmerňovať. Kráčali svojím pokojným tempom. Voz hučal na ceste, železné obruče drvili drobné kamene. Na ceste ostávali biele suché ostrovčeky. Starký sedel vzadu na voze, jeho postava podskakovala, keď zdravil známych. Zdvihol klobúk, kývol hlavou. Odmával deťom na dvoroch domov. Držal som v ruke bič, na konci ktorého boli uviazané jemné pierka. Vždy tam boli, celé roky, jemné ako páperie z mraku
