Pochválil som sa vtedy mojej pani učiteľke v štvrtej triede, zdvihla bradu a pred celou triedou informovala, že tam vystúpil aj on, sám najväčší, Lenin. Spolužiaci mi začali závidieť a pýtať sa hromadne, či by tam nemohli ísť s nami. No to sa nedalo. Náš starý stan zo zeleného súkna bol primalý.
Postavili sme ho v stanovom tábore v rekordne rýchlom čase. Hoci bol tábor plný, našli sme skvelé miesto v žľabe, ktorý sa tiahol koncom tábora. Ignorujúc predpoveď počasia, ktorá hlásila na noc výdatné dažde. Boli sme tam, priamo v centre diania. Stáli sme s otcom pred stanom a pozerali okolo seba na rôznofarebné špice stanov, ktoré vyzerali ako náhodne napichané farebné kornúty od zmrzlín. Slnko bolo ešte vysoko a nás, na druhý deň doobeda, čakal výstup.
Táborom znela vrava. Ľudia sa prechádzali a Richard Müller na pódiu spieval: „ Prečo vy, ľudia dvadsiateho storočia máte vždy zachmúrené obočia." Nebolo to tak, vládla tam skvelá atmosféra. Nevidel som ani jedno také obočie o ktorom spieval. Smiali sa ľudia pod prístreškom. Na chodníku, alebo len tak, vyvalení na deke, sledujúc poryvy vetra na oblohe, pulzujúce mraky. Smiali sa volejbalisti, ich lopta lietala vysoko v oblúkoch. Bedmintonový košík letel vzduchom. Lietajúci tanier letel vzduchom. Rogalo letelo vzduchom a jeho pilot pristával za táborom. Darinka Rolincová kráčala len tak medzi ľuďmi, bez ochranky. Sprevádzali ju dve kamarátky, smiali sa a jedna z nich na mňa ukázala. Ústa od ucha k uchu. Viem, očarili ich kanady môjho otca, ktoré som mal obuté.
V podvečer som čakal v rade na večeru. V tábore bolo cítiť dym, bolo počuť gitaru a na pódiu dvaja tancovali indiánsky tanec. V rade mal každý ešus, očadený dymom. Zdeformovaný od zabíjania stanových kolíkov do zeme. Tie nádoby niesli stopy tuláckych skúseností. Videl som chlapa, ako svoj nový ešus potajme búcha o chodník. Prišlo na mňa. Položil som pred kuchárku, ktorá vydávala večeru trojlitrový nerezový hrniec s dvoma ušami. Pamätám si ten smiech, ktorý nastal, smial som sa tiež. Rozstrapatila mi vlasy, keď so odchádzal s plným hrncom guláša.
Na Rysy som vystúpil, bolo to náročné. Stál som tam na veľkej skale, nohy sa mi chveli a hypnotizoval som štít oblepený turistami. Otec ma otočil a ja som uvidel ten nekonečný horizont pred sebou. Voľné priestranstvo, kde sa všetky kopce zdali malé, ľahko zdolateľné. V kostrbatých vlnovkách sa dotýkali oblohy, prepichujúc mraky, ktoré sa krútili náporom sami do seba, ako posledná prekážka, aby skaly nepoškriabali nebo. Bol to pocit, ktorý lákal vzniesť sa a všetky ich prekonať na jedno mávnutie krídel. Na druhé mávnutie všetky mraky rozohnať tak, aby sa stratili navždy. „Pozeraj pred seba. Vždy pozeraj pred seba." Povedal mi a ja som cítil váhu jeho dlaní, ktoré mal na mojich ramenách. Prevrátil som nad jeho slovami očami.
Večer, keď som ležal v stane, som o tom čo povedal premýšľal. Jedol som rezne, ktoré mi doniesla kuchárka, také čo zvýšili od obeda. Počúval som kvapky, ako padali na plátno stanu. V polovici šiesteho rezňa som zaspal.
