Zabudnutí degustátori privierali dvere na galériách s hodnotenými mokmi. Nezrozumiteľne vyslovovali záverečnú reč, popretkávanú cudzími výrazmi, novotvarmi a slovami patričnými pre daný okamih. Kam sa však podeli diváci a komparz náhodnej prítomnosti. Tí drobní pýtači cigariet a večne meškajúci chodci, odkázaní na cudzie hodinky na zápästí. Nik sa už na nič nepýta. Niekto uviazol vo vyčerpávajúcom monológu a iní len mlčia, skúpi na otázky. To ticho zrádza predsudky.
Aj taxikár mlčal celú cestu. Povedal som kam potrebujem a on skúpo zaťal pery. Nezvyčajné. Väčšinou derú sa s dialógom križovatkami, prázdnymi cestami a širokými ulicami. Možno už rezignoval, unavený stereotypom prerušovanej čiary na ceste. Rozladený monotónnym zvukom spaľovacieho motora, schovaného v útrobách hrubého plechu, pod kapotou netaktného myslenia.
Na stanici, tam som si krátil chvíľu čo ostala. Vlakom zabudnutý a vetrom na peróne učesaný chlapík si položil plastovú kávu na popolník. Mlčal intenzívne vedľa mňa, s absenciou emócií v tvári. Požiadal som ho o cigaretu, opýtal koľko je hodín a zistil kam cestuje. Nedočkavo odpovedal, bez nádychu. Medzi slová nedával pauzu, nenadýchol sa na konci viet, nedočkavo vyslovoval vety, akoby čakal na túto príležitosť.
