Nikdy som také okno z blízka nevidel, ale keď to sklo namieril na mňa, jeho oko v ňom plávalo ako ryba. Navlhčil si prst a prevrátil stránku v novinách.
Nikdy nespím dlho. Nie som ten typ, čo prespí dopoludnie. Mám rád rána, keď ešte nikto nevie o nikom. Keď sa všetci taja pod perinou. A ráno, v tom malom meste bolo iné v tom, že bolo chladné a tými dvoma ulicami, čo tam sú, sa tiahol závan dymu z komínov rodinných domov. Dym z dreva, zmiešaný s lístím nahrabaným pod stromami na námestí. A ticho, lebo jediné auto tú hodinu už prešlo.
Prisadol som si k tomu starému chlapovi, lebo tak kývol, naznačil. Chcel som mu povedať, že som sa tam narodil. Porozprávať o tom, koľko metrov na koberci som štvornožky preliezol. Aj som sa nadýchol. Ale predbehol ma.
„S tvojim starkým som robil v bani. Bol to dobrý človek." Povedal a ani nezdvihol oči od tlačiarenskej černe novín. Prehltol som nachystanú vetu. No on nepokračoval. Mlčky čítal to svoje, čo ho zaujalo. Vravel som si, že keď mlčí starý chlap treba počúvať. Všetko na čo som sa mohol spýtať, mi preletelo hlavou. Nechal ma tak, nech mi všetko vyraší v pamäti, nech sa rozhodnem. Chcel som vedieť niečo o starkom. Aj som sa nadýchol. On ale dopil kávu, zahasil cigaretu, vstal.
„Pod, predstavím ti najkrajšiu ženu v meste."
Pred penziónom vlhko balilo zimomriavky do nepredajného obalu. Vlasy sa mi dotýkali čela, ako helma. Stáli sme tam a on stále vyzeral na jednu stranu. Blížila sa postava na bicykli v oblečení poštárky, priamo sa k nám.
„Ahoj Marienka. Pozri kto tu je." Povedal ten starý chlap. A ona kukla na neho, potom na mňa a keď opierala bicykel o ruku svojho muža, zvolala: „Marian."
Vykmásala ma za vlasy. Vystískala. A potom tá stará žena utierajúc si slzy ma držala za ruku. Vravela niečo o kočíku, o perinke v nej a hnedých očiach.
