Pribalil som i knihu, ktorá rozčítaná ležala na stolíku vedľa postele. Výťah sa chvel a červené čísla na displeji vyjadrovali môj strach. Čítal som leták o zdravej výžive, ktorý tam visel a veľa sľuboval. Kabína páchla, linoleum bolo vyšúchané iba pri dverách.
Ležal v izbe na posteli, cítil sa lepšie, na tele takmer prázdne pyžamo. Na stoličke pri ňom sedel doktor. Na malíčku prsteň, rozprával o tele. Potom si fonendoskop nasadil do uší a počúval vlastné srdce. Meral si na zápästí pulz. Vkladal si bolesť do úst, do tela. Bral si ju k srdcu. Rozprával. Potom mi povedal nech otvorím ústa. Otvoril som ich, pozrel dnu. Povedal, že som zdravý. Jeho diagnóza znela cudzo v priestore tej izby. Hanbila sa pri posteli, obišla stoličky, ktorých bolo menej ako pacientov, okná privrela, aby prievan nestrhol paplóny z pacientov...
Dávnejšie si nechal narásť bradu, aby prekryla vpadnuté líca. Keď potom stál a spoza neho cez okno svietilo slnko, videl som mu srdce. Videl, ako mu bilo. Chcel som však zhliadnuť dušu...
Doktor povedal, že duša neexistuje. Videl na mne, že je to pre mňa dôležité a tak jej existenciu zamlčal. Chcel by som sa jej dotknúť. Ohmatať ju. Aby som získal tú zručnosť čo treba. Nech mu ju vrazím hneď do tela, keby chcela preč. Spútam ju, uväzním... Alebo neurobím vôbec nič.
Niekoľko minút bolo ticho. Doktor si hrýzol spodnú peru, pripravený odísť. Vstal som však skôr ako on. Podišiel som k oknám a skontroloval, či sú riadne zatvorené. Za oknami v diaľke bolo vidno Karpaty a Bratislavský hrad natretý na bielo, ako alegória. A v mojej mysli bezmocnosť a vákuum myšlienok o nádeji.
