Bolo niečo pred polnocou, vzduch bol stále horúci a ťažký, ako sny čo sa hromadili v hlave. Svietila na cestu baterkou a kužeľ svetla pobehoval pred nami, odhaľoval cestu, ktorá viedla k rybníku. Zablúdil by som, bolo šťastím, že ma držala za ruku.
Svietil mesiac, no nebol celý. Bol nahryznutý a omrvinky z neho namrvené okolo, na oblohe, žiarili ako hviezdy. Aj jej zuby svietili, keď sa mi smiala, cítila, že mám obavu z niečoho.
Povedala, že všetci už spia a ukázala, ako to myslí. Vypla baterku a spustila z tela šaty do trávy. Odvrátil som zrak, no odraz jej tela sa chvíľu hojdal na hladine, až sa stratil, to vtedy, keď vstúpila do vody. Vstúpila a voda obalila jej telo, ostala jej trčať iba hlava. Hladina vody sa upokojila. Vyzerala zvláštne, taká pekná hlava na vode.
Voda bola teplá, ani som nezistil, kde začína hladina. Až sa kývali dve hlavy na hladine rybníka, za svitu mesiaca. Prekvapilo ma ticho a jej tvár, na ktorú som musel riadne zaostriť, aby som jej videl zreničky. Prešlo mnou malé množstvo strachu, nepatrné, ako keď sa človek niečo nové naučí, dozvie. Keď si spomenie na slovo, ktoré dlho hľadal v pamäti. Nahrádzal ho inými, opisoval a zrazu ani nevie, načo mu bude.
Privrel som oči, ako povedala. Naozaj som počul na brehu, ako sa s vetrom naťahuje tráva, ako rastie do cesty nočnému vzduchu. Keď som oči otvoril všade bola tma. Hrubý mrak schoval mesiac. Povedala, aby som sa nebál a ja som sa zľakol jej slov, ktoré vyskočili z vody vedľa mňa.
