Kúpil som repelent s obrázkom veľkého zmutovaného komára na etikete. Nedráždi oči, no deti budú slziť napriek tomu. Od smiechu, keď budú stáť ako strašiaci v poli s rozpaženými rukami, kým im rozprašovačom postriekam šaty. Vlhčené utierky na mastné pusy od opečenej slaniny. Na poškriabané kolená. Zápalky, aby sme mohli založiť oheň. Sviečky, keď vietor vyhodí poistky a oni budú pišťať v tme tak trochu nasilu, aby sa navzájom vystrašili. Alebo keď starosta vypne pouličné osvetlenie, v predstihu aby sa ušetrilo. A veľkú škatuľu keksov z ktorej budú potajme kradnúť... Bolo toho viac čo som nechcel zabudnúť. Napísal som si všetko na papier a kúpené veci vyškrtal.
Cestovali sme vlakom. Autobusom do dediny v ktorom šofér pozná všetkých po mene. A potom sme vystúpili a vošli do dvora s vysokou trávou a domom. Deti začali naháňať psa. Chvíľu utekal no napokon rezignoval, vyvalil sa ľahostajne do trávy, nechal sa hladkať. Vyložil som v komore do poličky všetky tie drobnosti. Niekoľko balíkov vreckoviek v zelenom obale a servítky som položil na spodnú poličku. Keď som vyšiel na dvor, tráva na niektorých miestach ležala. Tak ako zadýchaný pes v nej. Hmyz lietal dvorom a vyhýbal sa deťom ktoré sa naháňali. Na lavičke sedel S. so svojim novým notebookom. Držal ho v ruke, dvíhal a krútil ním zo strany na stranu. „Veď tu nie je žiaden signál!" Povedal zúfalo. Pomohol som mu a zdvihol počítač tak vysoko ako sa len dalo. Nezabralo.
Priniesol som z mesta to čo som mal napísané na zozname. Všetko ostatné tam bolo. Večer sme opekali. Sedeli okolo ohňa a prekvapene na mňa pozreli, keď v dedine zhaslo pouličné osvetlenie. Ale len chvíľu. Potom si želali sedieť v tej tme do rána.
