Mala rada sneh a vždy, niekoľko hodín vopred vedela, že napadne, či bude sypký ako práškový cukor na koláče, alebo sa bude lepiť ako med na zuby. Keď napadol, zvykla ráno otvoriť okno, tak na jednu ruku a nabrala ho do dlane. Spravila guľu, zohriala ju rukami, niekedy tak šikovne, že sa premenila na priesvitnú guľu. Pár krát cez ňu pozrela, len tak. Vtedy som si predstavoval, že v nej niečo vidí, niečo pekné, príjemné. Usmiala sa, keď zbadala ako ju sledujem. Z rúk jej nevypadla jediná kvapka vody, guľa sa cvrkla a zmenila na malý kryštál. Položila ho do kvetináča, tam sa stratil v zemi.
Pred Vianocami sa mi už nechcelo ísť do školy. Chcel som ostať doma a pomáhať jej v kuchyni. Miešať krémovú plnku, rozbíjať orechy. Tlačiť cesto do formičiek a zdobiť medovníky bielou polevou. Kresliť snehuliakov, stromčeky a vločky. Sane a domy s komínom z ktorých sa valil dym. Vanilkové ruky by ma hladili po vlasoch a škorica by ma šteklila v nose.
Rozprávala by mi o svojej ceste do školy, v zime, keď napadol sneh. Z domu to mala riadne ďaleko do dediny a snehu nikdy nenapadlo pod meter. Starký jej vždy urobil chodník až po prvý dom, odhádzal v závejoch cestu, spravil tunel kde bolo treba. Ráno, keď sa naobliekala, zviazala knihy koženým remeňom, vydala sa na cestu. Ten chodník tam bol vždy. Len keď husto snežilo, alebo fúkal silný vietor, do školy nešla. Povedala, že bola taká maličká, že keby sa brodila len tak snehom, určite by sa v ňom stratila a zablúdila. Niekedy celú cestu videla len sneh a kúsok modrej oblohy. Bála sa, že raz sa v tom snehu stratí úplne.
