Prvé, čo mi urobili, bol trojrozmerný sken zubov. A potom mi doktor na monitore ukazoval, kde asi môže byť problém. Pýtal sa, či to vidím aj ja.
„Vidíte tento tieň?“ spýtal sa.
Tieňov tam bolo ako keď chlapi idú z nočnej z fabriky.
Ja som svoje zuby takto videl prvýkrát. Musím uznať, mám fotogenické zuby. Jediné, čo ma zarazilo, bolo, že to bolo čiernobiele. Za tie peniaze. Veď v dnešnej dobe už aj rýchlovarná kanvica dokáže urobiť farebnú fotku.
Potom som si sadol do kresla a sestrička mi dala do úst taký silikónový krúžok. Raz som taký videl v jednom filme pre dospelých, kde nosnosť kuchynského stola testovalo šesť veľmi priateľských ľudí. Poobzeral som sa poriadne po ordinácii, či niekde v rohu nestojí kamera.
Doktor vyvŕtal zub a urobil, čo bolo treba. Moja hlava, doktorova hlava, sestričkina hlava – všetko pár centimetrov od seba. Napadlo mi, čo by asi urobila, keby som jej oblízal obočie. Pripadal som si ako raz na chate, keď večer z chladničky zmizlo posledné pivo a kamarát sa pozeral, či som to nebol ja.
Musím ale povedať, že som sa cítil fajn. Určite tomu pomohla injekcia na umŕtvenie zubu. Mal som z toho ešte niekoľko hodín neovládateľnú polovicu tváre. Možno aj vďaka tomu ma v autobuse pustil sadnúť chlapík starší odo mňa. Chytil ma za ruku, pomohol sadnúť, zatiaľ čo ja som si cez ovisnutú spodnú peru spontánne slintal na hrudník.
Keď slečna na recepcii povedala sumu, pichlo ma v obličke. Zacítil som, ako sa niekde topí plast. To moja platobná karta sa snažila roztopiť hrôzou a odkvapnúť z peňaženky. Uskutočnil som taký veľký prevod peňazí, že mi volali z banky, či je všetko v poriadku… či náhodou neplatím u zubára.
Ale zuby sú dôležité. Potrebuješ sa smiať – a nech to nejako vyzerá. Potrebuješ jesť. Potrebuješ otvoriť vifonku aj fľaškové na stanovačke. Potrebuješ zubami škrípať, keď ťa serie svet.
