Vraj mám meditovať alebo urobiť niečo zásadné. Niečo, čo vráti mozog do továrenských nastavení a výraz v tvári navodí aspoň taký, aby sa podobal fotke na občianskom.
Rozhodol som sa. Na nete som našiel kontakt. Dohodol termín. Očakávanie mi šteklilo čakry a vesmírna energia cez solárny panel plnila pohár nedočkavosti. Už som sa tešil na nové ja.
Prišiel som na dohodnuté miesto. ZvítaI som sa s osobou vo farebnom oblečení. Dlhou chodbou so zamatovo červeným kobercom sme prešli k neveľkej miestnosti. Všade ticho a vôňa parfumovaných saponátov.
„Tu si ľahni,“ povedal a ukázal na lehátko.
„Si pripravený? Môžem pustiť hudbu?“ spýtal sa pokojným hlasom.
„Áno, poďme na to.“
Diaľkovým pustil hudbu. Rockovým gitarám niekto roztrhal struny, bubeník rozmlátil činely a kopákovým pedálom mi urobil prievan v obočí.
„Na začiatok ti na benč naložím stodvadsať kíl. Dáš s tým aspoň desať opakovaní. A nechcem počuť, že nevládzeš!“ zakričal na mňa, kým si spevák v repráku práve poškodil hlasivky.
Každý to má inak. Podstatné je ale vedieť, čo urobiť s tým ťažkým týždňom. Či ho schovať do šuplíka k nárekom, ako ti pred desiatimi rokmi ušiel autobus na zastávke pred nosom. Alebo ho poskladať a vraziť medzi nevyplatené šeky.
Ja dráždím gravitáciu tonami železa.
Keď robím benč, predstavujem si, že ležím na lodi a každým opakovaním vyhadzujem jedného čuráka, ktorý mi chcel pokaziť týždeň. Hádžem ich do mora, ktorého hladinu režú ostré plutvy žralokov.
A potom stojím na prove lode a kričím na nich:
„Nasierať viete…
plávať nie.
Zbohom.“
